Habemus episcopum – máme biskupa! znel palcový titulok na prednej stránke Katolíckeho týdeníku (11), v ktorom sa čitatelia dozvedeli o menovaní Jana Vokála za nového biskupa královohradeckej diecézy. Z článku cítiť atmosféru veľkej radosti veriacich nad voľbou biskupa, ale aj vážnosť, ktorej sa v cirkvi biskup teší. O niekoľko týždňov sa začnú konferencie združení, ale už dnes niektorí členovia cirkvi a kazatelia premýšľajú a diskutujú, kto bude stáť v ich čele ďalšie štyri roky. Na tom nie je nič zlé. Aj ja dostanem občas otázku, ako to vidím s personálnym obsadením združení po konferencii. Samozrejme, mám svoj názor, svoje preferencie, ale pretože nie som Benedikt VI. a nemenujem predsedov združení, jediným legitímnym miestom na vyjadrenie osobného názoru je menovací výbor. Musím však povedať, že hoci je osoba a osobnosť predsedu (aj jeho najbližších kolegov) dôležitá, diskusia o menách vytláča oveľa podstatnejšiu otázku – otázku o smerovaní cirkvi, o jej víziách a prioritách, programoch a plánoch. Skúsenosť ukazuje, že hoci je súčasťou konferencií aj voľba výboru pre plány a programy, v praxi jeho závery nie sú až tak stredobodom pozornosti cirkvi. Stáva sa, že uznesenie tohto výboru obsahuje konkrétne úlohy a plány na štyri roky, ale niet sily, ktorá by ich pripomínala, vytvárala k nim pomocné materiály a predovšetkým sledovala, ako sa napĺňajú. Niekedy je problém, že uznesenia sú príliš všeobecné, proklamatívne, formálne a hlavne nemerateľné. Inokedy je priorít a úloh v uznesení tak veľa, že ich nie je možné všetky do hĺbky rozpracovať a aplikovať. Potom hovoríme o „širokej radlici“ malej cirkvi a zisťujeme, že stojíme na mieste, pretože jej kolesá sa pretáčajú a zabárajú do zeme. Robíme množstvo aktivít a činností, ale povrchne, bez reflexie, hodnotenia zmysluplnosti a vnútorného duchovného naplnenia.
Som preto rád, že vo všetkých združeniach sa vízia cirkvi a jej priority pripravujú už mesiace dopredu a dávajú sa na pripomienkovanie zborom. Výbor pre plány a programy ich už len zhodnotí, urobí možno nejaké úpravy a predloží delegátom na odsúhlasenie. Je iluzórne myslieť si, že by zvolení členovia výboru na konferencii dokázali postihnúť celú šírku potrieb združenia a vybrať z nich tie najdôležitejšie.
Zvláštnosťou našich konferencií je aj paralelný priebeh troch dôležitých procedúr – bez vzájomnej koordinácie a spojitostí. Na jednom mieste sa schádza menovací výbor a volí činovníkov združenia, na druhom výbor pre plány a programy premýšľa nad prioritami cirkvi a na treťom prebieha diskusia nad bodmi agendy. Novozvolený predseda nemá možnosť ovplyvniť smerovanie cirkvi ani sa vyjadriť k bodom agendy, lebo sedí ako poradca na menovacom výbore. Nie je rovnako dôležité, aby bol poradcom výboru pre plány ako je poradcom pri výbere svojich spolupracovníkov? Teoreticky by sa mohlo stať, že výbor vytvorí víziu, s ktoru sa nový predseda vôbec nestotožní.
A to nehovorím o potrebe koordinácie uznesenia konferencie únie s konferenciami združení. Ak k tomu pridáme, že konferencia GK má tiež svoju vlastnú víziu, smerovanie a dôrazy, ako to všetko skoordinovať a zapracovať do vízie združenia na štyri najbližšie roky tak, aby nedochádzalo ku vzájomným kolíziám, prípadne zmenám v dôrazoch v medziobdobí? Ako napĺňať víziu o jednote celosvetovej cirkvi a zároveň dbať na jej miestne špecifiká a potreby?
Načrtnuté otázky a procedurálne diskrepancie sa aktuálne dostávajú na náš stôl v súvislosti s blížiacimi sa konferenciami. Niektoré z nich sa dajú zmeniť ľahšie, iné ťažšie, pretože sú súčasťou zaužívanej praxe cirkvi desiatky rokov. V každom prípade sa nimi treba vážne zaoberať, aby nemali negatívny dopad na aktivity a progres cirkvi.
Zatiaľ by mi stačilo, keby pri organizovaní pracovných častí konferencií cirkvi tým najdôležitejším a najviac očakávaným výsledkom nebolo len ono Habemus episcopum, ale aj Habemus visionem.