Čím dlhšie ako organizovaná cirkev na tomto svete budeme existovať, tým viac sa budeme pýtať po zmysle našej existencie. Ako dlho bude ešte trvať, kým príde Kristus? Prečo neprišiel ani po 160 rokoch od prorockého prebudenia, ktoré napriek sklamaniu zrodilo hnutie, ktorého sme dedičmi a nositeľmi? Počul som názor, že by sme ako cirkev mali každé výročie vzniku organizovanej cirkvi preplakať a nie oslavovať. Nemáme údajne nijaké ospravedlnenie na to, že sme ešte stále tu. Kristus vraj neprišiel, pretože sme ako cirkev zlyhali a sklamali. Akoby sme v duchovnom živote neniesli dosť bremien, pridávame si ďalšie – pocity viny z toho, že tu Kristus ešte nie je. Robí sa priama úmera medzi posvätením cirkvi a Kristovým druhým príchodom. Ako príklad sa uvádza putovanie Izraelcov po púšti. Cesta z Egypta do zasľúbenej zeme by sa dala absolvovať za dva týždne, ale pre zatvrdilosť a neposlušnosť Hebrejov bolo potrebné na splnené zasľúbenie čakať 40 rokov. Nedávno som počul verejne vysloviť podobnú priamu úmeru medzi posvätením členov a početným rastom zboru. Opačne povedané, keď zbor nerastie, príčinou je nedostatočné posvätenie jeho členov. Netvrdím, že nie sú zbory, kde to môže bezo zvyšku platiť, ale paušalizovať a zjednodušovať skutočný komplex zložitostí v otázkach rastu cirkvi môže byť nebezpečné. Rýchlo sa totiž nájdu buď konkrétni neposvätení ľudia, ktorí za to môžu, alebo jednoduchý recept na dosiahnutie posvätenia. Od dnes si budeme vyznávať hriechy, čítať so sebazaprením Písmo, nútiť sa do lásky k blížnemu aj do evanjelizácie. A zvlášť v oblasti misijnej práce je pokušenie modifikovať heslo „účel svätí prostriedky“ na posvätenejšie „koniec sveta svätí evanjelizačné prostriedky“. Zmena sa musí dostaviť, lebo sme vykonali, čo bolo v našich silách. Teraz je na rade Pán Boh. Akoby neexistovala Božia zvrchovanosť. Je Pán Boh skutočne závislý vo svojich rozhodnutiach od duchovnej úrovne 17.000.000 pokrstených adventistov? Boh konal v dejinách prevratné rozhodnutia často nielen na základe kolektívnej, ale aj individuálnej vernosti. Stačil jeden odovzdaný a verný Boží nasledovník a Boh zasahoval zvrchovaným spôsobom do dejín svojho ľudu i svojho sveta.
Neviem, prečo sme ako cirkev ešte tu. A neviem, či je to vôbec správna otázka. Možno by sme si ju mali klásť. Ale dvakrát si premyslime odpoveď. Mlčanie by nám možno svedčilo viac a skrývalo by v sebe viac múdrosti aj pokory. No v nijakom prípade si nemyslím, žeby sme mali pri každej spomienke na počet rokov strávených na zemi plakať. Podľa toho, ako odpovedá apoštol Peter vo svojom druhom liste (2 Pet 3,9) na podobnú otázku („Čože je so sľubom o jeho príchode?“ – 2 Pet 3,4), mali by sme sa naopak radovať, že Boh je stále zhovievavý a že stále dáva šancu tomuto svetu na pokánie. Mali by sme ďakovať za Božiu milosť, ktorú prejavuje svetu aj nám a tešiť sa zo života, ktorý nám Pán daroval. A nečakať, že Božia logika sa podobá vo všetkom tej našej…