Dnes poobede som si zobral voľno, zložil bicykel do auta a odfrčal na Sázavu. Vedel som, že bude krásny deň, tak som si chcel pripomenúť staré zlaté časy prejazdené na posázavských cestách. Riešim tým aj nejaké to kilo navyše (aj keď ma moje okolie presviedča, že to na mne nie je veľmi vidieť, čo je určite pravda:-). Počasie bolo ideálne a po hodinovom výjazde som sa vrátil s vyplavenými endorfínmi späť na seminár. Len čo som si sadol na lavičku a sledoval priateľský futbalový zápas zmiešaných študentských tímov, tak sa jednému z nich stal nepríjemný úraz – vykĺbené koleno. Ešteže som mal pri sebe mobil, pretože bolo treba volať sanitku. Pred chvíľou som sa dozvedel, že všetko dobre dopadlo a študent už je na seminári a v dobrej nálade. Pripomenulo mi to časy, keď som vozil občas na pohotovosť študentov s vykĺbenými ramenami, členkami, drobnými úrazmi a potom na kontroly atď. Ale je aspoň na čo spomínať… Aj tie nepríjemné udalosti ľudí často zblížia. Aj dnes som videl úžasnú študentskú solidaritu, ktorá sa prejavila tým, že k nášmu maródovi si okamžite sadlo kĺbko študentov a boli s ním až do príchodu sanitky. Pozorne som ich sledoval a zdalo sa mi, že moja prítomnosť medzi nimi a zvedavosť by nebola vhodná. Je sa od nich čo učiť…