Príbeh o tom, ako sa Jákobovi synovia zbavia svojho mladšieho súrodenca Jozefa sa v 37. kapitole 1. Mojžišovej začína zmienkou o dvoch udalostiach, ktoré zdanlivo nesúvisia – o rúchu, ktoré Jákob svojmu synovi nechá zhotoviť a o snoch, ktoré Jozefa nadraďujú nad zvyšok rodiny. Dvojitá protekcia – mohli by sme zjednodušene nazvať vzťah Hospodina i Jákoba k Jozefovi – nebeská i pozemská, duchovná (Božie vyvolenie), duševná (otcova láska) i materiálna (krásne rúcho). Bratia sú podráždení z Božej priazne i z priazne svojho otca: „Tu, hľa, ide ten snívač.“ „…vyzliekli mu rúcho…“ (37,19.23) Vymazať obsah snov z Jozefovej hlavy nedokážu, ale môžu mu aspoň vziať rúcho. Závidia mu, že má v Božích i otcových očiach zvláštne postavenie. Jozefovi hrozí vďaka Božej priazni podobný osud, ktorý postihol Ábela a ďalších mučeníkov, ktorých jediným previnením bolo to, že si ich Boh vyvolil. Jozef si svoje budúce poslanie v tomto veku ešte neuvedomuje, sny nemusí vnímať ako Božie znamenie. A predovšetkým netuší, koľko utrpenia ho ešte čaká na ceste k uskutočneniu Božieho zámeru a duchovnému vyzretiu. Obraz nahého Jozefa sediaceho na dne cisterny nemôže byť vhodnejším symbolom poníženia. Jozefovi bratia sa snažia zmeniť obsah snov. Nielenže snom neveríme a nebudeme sa mu klaňať, ale zabijeme ho, aby takáto bláznivá myšlienka ostala naveky nesplniteľná. Snaha prekaziť Boží zámer ale nevyšla. Sny sa splnili a hlavní aktéri paradoxne tým, že sa snažia ich splnenie prekaziť, nevedomky napomáhajú ich uskutočneniu. A naplnil sa aj jeden zvláštny detail – nahý Jozef na dne cisterny sa zmení na najlepšie oblečeného muža v Egypte po faraónovi. („Potom faraón… obliekol ho do jemných ľanových šiat…“ 41,42) Jozef neostal ani nahý ani falošný snívač.
Cesta z dna cisterny až na vrchol moci v Egypte je vydláždená nesmierným utrpením, ale predovšetkým Hospodinovou prozreteľnosťou. Požehnanie a utrpenie idú väčšinou ruka v ruke. A v tom Jozef nápadne predstavuje Ježiša…