Návštevu vo Vojkoviciach som si naplánoval tak, aby som zajtra podľa pôvodného plánu už nemusel cestovať domov, ale ostal v Ostrave na menovací výbor. Ten sme však presunuli na utorok do Olomouce, takže dnes som sa Pendolinom vracal domov. Vojkovice som navštívil už druhýkrát, ale prvýkrát na celú sobotu. Je to veľký zbor s pekným počtom detí a mládeže, jednoducho sú v ňom zastúpené všetky generácie. Je známy aj svojou dychovkou (ktorá mala poobede skúšku). Po odpoludňajšom zhromaždení som bol pozvaný na malé pohostenie, kde som ešte v krúžku diskutoval s členmmi do pol štvrtej o všetkom možnom zo života cirkvi. Vojkovice sú zbor ako každý iný – má tie isté starosti a radosti ako všetky ostatné. Prežil som s nimi jeden deň a splnil som ich prianie, ktoré zaznelo hneď na začiatku – aby som sa u nich cítil ako doma.
