V nedeľu skoro ráno ma rozosmutnila správa, že v piatok v noci zomrel brat Radek Daniel z Brna. Bol to môj spolupracovník z redaktorských čias vo Vrútkach a človek, s ktorým som si dobre rozumel.
S Radkom som sa videl pred niekoľkými týždňami v Brne, len sme si pozdravili pred modlitebňou, pretože sme už od seba boli dosť ďaleko. Netušil som, že ho vidím naposledy. Na Radka mám tie najlepšie spomienky – na naše spoločne prežívané redaktorské starosti i radosti, na jeho návštevu na Sázave, keď som sa práve potýkal s chrípkou, alebo keď ma pred niekoľkými mesiacmi pozval do Brna na Střední na sobotné odpoludnie. Vždy som mal pocit, že je medzi nami také zvláštne puto – nevídali sme sa často, ale keď sme sa stretli, boli sme vždy naladení na jednu vlnovú dĺžku. Vedel som, že na Radka sa môžem vždy spoľahnúť, že je to rovný a priamy muž.
Som rád, že som ho poznal a o to viac ma bolí, že tu už nie je.