Na požiadanie ponúkam odpoludňajšie kázanie, ktoré som mal na slávnostnej konferencii MSS
(Boh, ktorý má dva príbytky)
„Nech sa vám srdce nestrachuje… verte v Boha, verte vo mňa… idem vám pripraviť miesto… zase prídem.“ (Ján 14,1)
Strach je prirodzenou súčasťou nášho emocionálneho sveta. Každý z nás sa niekedy bál. V čakárni u zubára, pred písomkou, máme strach z výšky, z odmietnutia, z cudzích ľudí a možno aj z Boha. Strach je zvláštna emócia. Na jednej strane v nás spúšťa obranné mechanizmy, ktoré nás chránia pred prípadným ohrozením, na druhej strane sa môže stať nepríjemnou prekážkou, bremenom, ktoré nás paralyzuje a obmedzuje kvalitu nášho života. Takto sa pozerá na strach aj Ježiš v našom dnešnom texte. Preto hovorí: „Nech sa vám srdce nestrachuje“… Aký druh strachu má Ježiš na mysli? Čoho sa jeho učeníci nemajú báť? V akej situácii ich chce povzbudiť?
Odpovedať na tieto otázky nám pomôže záverečná časť predchádzajúcej 13. kapitoly. Verš 33 13. kapitoly znie takto: „Dietky, ešte máličko som s vami. Budete ma hľadať, ale ako som Židom povedal, aj vám hovorím teraz: „Kam ja idem, tam vy nemôžete prísť.“
To prvé, čo mohlo učeníkov rozrušiť, sú Ježišove slová o definitívnom odchode a o tom, že nie je šanca na to, aby ho učeníci mohli na to neznáme miesto nasledovať. Predtým sa veľakrát stalo, že Ježiš od nich odišiel niekde na osamelé miesto (napríklad, aby sa modlil alebo si odpočinul) a vždy sa im ho podarilo nájsť. Ale teraz Ježiš hovorí jasne, že to viac nebude možné, a že nastane čas definitívnej rozlúčky.
To druhé, čo v nich mohlo vyvolať obavy z budúcnosti, je poverenie, úloha, ktorú im Ježiš dáva. Verš 34: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste mojimi učeníkmi, keď sa budete navzájom milovať.“ Evanjelista Lukáš nás viac vtiahne do vzťahov, aké panovali medzi učeníkmi v období tesne pred Ježišovým ukrižovaním – píše, že boli rozhádaní, kto z nich je najväčší a najdôležitejší. Jeden druhého upodozrievali, kto bude Ježišovým zradcom. Ťažko možno povedať, že medzi nimi vládla harmónia a ťahali za jeden povraz. Slová o vzájomnej láske v nich museli vyvolať sklamanie. Skôr čakali, že Kristus ich poverí konkrétnymi zástupnými úlohami. Chlapi potrebujú dostať konkrétnu úlohu, oni na tie vzťahy veľmi nie sú.
Mať sa navzájom radi? To je všetko? Žiadne rozdelenie zodpovednosti? Žiadne organizačné pokyny?
Ak by sme to mali zhrnúť, strach učeníkov pramenil z nejasnej budúcnosti – bol to strach z odlúčenia od milovaného Majstra a z nejasne definovaného poslania.
Ježiš rozumel, čo budú prežívať učeníci, ak od nich (hoci len načas) odíde.
Sigmund Freud tvrdil, že základným predobrazom strachu je tzv. separačná úzkosť (latinské „separo“ znamená oddeľovať, odlučovať). Povedané jednoducho, za všetkými našimi strachmi, obavami, fóbiami, úzkosťami je strach, ktorý sme prežili ako deti, keď sme boli odlúčení od milovanej osoby alebo od osoby, ktorá sa o nás starala. Ak k odlúčeniu dôjde, dieťa môže upadnúť do depresívneho stavu, ktorý je reakciou na stratu blízkej osoby.
Freud chce povedať, že napríklad spomienky na situácie, keď sme sa lúčili s rodičmmi pred odchodom na prázdninové tábory či internát, v nás prežívajú celý život
Ježiš o tomto druhu úzkosti vedel. Predpokladal, že ho učeníci budú prežívať. Čas rozlúčky sa blížil. Učeníci mali v Ježišovi priateľa, ktorého poznali už niekoľko rokov. Trávili s ním celé dni, boli s ním v dobrom i zlom, na hostinách, svadbách i pohreboch, počas putovania po zaprášených palestínskych cestách i pri chytaní rýb v pokojných vodách Genezaretského jazera. Boli svedkami, ako prinášal dobrú správu o Božom odpustení a prijatí, ako uzdravoval, pomáhal slabším a dvíhal sebavedomie utláčaných. Cítili sa poctení tým, že mali účasť na jeho duchovnom a mesiášskom poslaní. A to sa má zrazu skončiť. Ježiš už dávno pred Freudom vedel, že jeho odchod vyvolá u učeníkov separačnú úzkosť a tá následne nepríjemnú depresiu. A pretože Ježiš mal svojich učeníkov nadovšetko rád, rozhodol sa dôsledky svojho odlúčenia čo najviac zmierniť.
Aký liek Ježiš ponúka?
Ak je príčinou úzkosti srdca odlúčenie od milovanej osoby, najprirodzenejším liekom je opätovné stretnutie, objatie, dotyk. „Zase prídem…“ sľubuje Ježiš. Dobre, ale čo medzitým? Ako prežiť všednosť dní naplnených čakaním? Základným predpokladom je viera, hovorí Ježiš. „Verte v Boha, verte vo mňa.“ Aj keď už nebudeme spolu na zemi, dôverujte mi, že zostanem ten istý, ako ste ma poznali. Verte, že všetko to, čo sám vám povedal o Božom kráľovstve a o Božej láske, o hriechu, súde, smrti a vzkriesení je pravda.
A teraz prichádza úžasná pasáž v biblickom texte: „Idem vám pripraviť príbytky,“ Ježiš vlastne povie: „Tak ako vy, aj ja sa budem na naše opätovné stretnutie pripravovať.“ Mne sa to veľmi páči. Písmo hovorí nielen o potrebe našej prípravy (spomeňte si napríklad na podobenstvo o desiatich družičkách), ale aj o Ježišovej aktívnej prípravnej činnosti v nebi, aby nám s ním bolo dobre.
„Pripravovať príbytok“ neznamená stavať luxusné rajské rezidencie s výhľadom na sklené more. Je to symbolické vyjadrenie Ježišovho aktívneho záujmu o dokonalé naplnenie našich potrieb. Boh sa na mňa teší. Boh sa pripravuje na môj príchod.
Chce mi pripraviť to najlepšie. Napriek rozdielnosti a vzdialenosti pozemského a nebeského sveta ostávam stredobodom Božej pozornosti a záujmu. Pozemský život nie je našou konečnou stanicou.
Prvý liek na depresiu z odlúčenia, ktorý Ježiš ponúka, je pohľad viery upretý na nebo, kde pripravuje pre nás trvalý domov. My adventisti zdôrazňujeme texty, ktoré poukazujú na Krista v nebeskej svätyni, na zasľúbenie stretnutia pri druhom príchode, sledujeme znamenia, ktoré majú predchádzať záverečným udalostiam. Tieto dôrazy sú nám blízke. Veríme, že Božie kráľovstvo nastane vtedy, keď príde Ježiš druhýkrát na našu zem. Žijeme a konáme tak, akoby jedinou nádejou pre svet okolo nás bol Ježišov návrat. A kým sa tak stane, môžeme len sedieť a pozorovať, ako všetko okolo nás degeneruje a upadá do spoločenského a politického chaosu.
Toto čiernobiele myslenie je súčasťou nášho adventistického dedičstva. Lenže my stále žijeme v tomto svete a bude to ešte nejaký čas trvať. Slová „prídem zase“ sú povzbudzujúce a ukazujú na najväčšiu historickú udalosť, ktorá leží pred nami. Nemusíme však čakať až na druhý príchod, aby sme zažili radosť z toho, že sme občanmi Božieho kráľovstva. Áno, Ježiš sľúbil, že sa vráti a daruje svojim nasledovníkom večný život. Ale tiež sľúbil, že bude prebývať v živote veriacich už teraz. Jasne o tom hovorí v 23. verši tej istej kapitoly: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo. A môj Otec bude ho milovať a „prídeme k nemu a budeme prebývať u neho.“ „Prídeme k nemu a budeme prebývať u neho.“ To je druhý liek, ktorý nám Ježiš ponúka. Nielen nádej na spoločné prebývanie v nebeskom príbytku, ale realita príbytku už teraz a tu, v mojom vnútri.
Čo je teda základom našej nádeje? Budúca historická udalosť Kristovho druhého príchodu, alebo príchod do vnútra, do srdca človeka, o ktorom hovorí Ježiš? „Prídeme k nemu a budeme prebývať u neho.“ Môžeme byť skutočne pripravení na privítanie nášho Spasiteľa v budúcnosti, ak v našom srdci už dnes nemá Kristus správne miesto?
Naši priekopníci objavili a vyzdvihli nebeskú svätyňu a Kristovu svätyňovú službu. Náš pohľad je upretý na nebo. Ale zo Starého zákona vieme, že Pán Boh nechcel, aby izraelský národ hľadel na nebeskú svätyňu. Mojžišovi ju ukázal ako vzor, model, podľa ktorého mal postaviť svätostánok uprostred ľudu. Jeho podstatou bola Božia sláva, ktorá symbolizovala osobnú Božiu prítomnosť. Bol to Hospodin, ktorý prikázal Mojžišovi: „Nech mi postavia svätostánok, aby som mohol prebývať medzi nimi.“ Božou túžbou je byť blízko nám ľuďom, zostúpiť medzi nás. Boh nechce čakať, kým sa definitívne stretneme v nebi. Už dnes chce prísť do nášho srdca a chce v ňom prebývať.
Od chvíle, čo nás stvoril, uzavrel s nami večnú zmluvu lásky. Bol tu so svojím ľudom v čase jeho najväčšieho rozkvetu i modlárskeho odpadnutia. Šiel s ním do vyhnanstva a sprevádzal ho na ceste späť do spustošenej krajiny. Povzbudzoval, napomínal, trestal i mlčal – ale neprestal milovať. V Ježišovi Kristovi sa stal porazeným i víťazom zároveň. Do nášho sveta prišiel nový svet – Božie kráľovstvo. Aj dnes je tu jeho láska, radosť, pokoj, istota Božej prítomnosti, jednota s Otcom, večný život, vedenie Svätým Duchom, možnosť rozvíjať duchovné dary v službe blížnym, spoločenstvo s tými, ktorí hľadajú Boha podobne ako ty.
Boh, ktorý prebýva v tvojom srdci je ten istý, ktorý ťa čaká v nebi. Je to Boh, ktorý oslobodzuje od strachu. Nech sa vaše srdce nechveje, nestrachuje. Oslobodzuje od strachu z nejasnej budúcnosti, od strachu, že nebudem vedieť milovať svojich blížnych a že oni nebudú milovať mňa, od strachu zo samoty, od strachu z tých, ktorí spochybňujú tvoje istoty a hodnoty, od strachu, že ťa tento život udusí, že ťa niekto zneužije, od strachu z nezdaru, odmietnutia, z neschopnosti nadviazať vzťah k druhému, z nezvládnutia situácie, z neznámeho územia, zo zmeny a napokon aj od strachu zo seba samého.
Už dnes existuje nádej. Skrýva sa v Ježišovom zasľúbení: „Nech sa vaše srdce nestrachuje… verte … prídem.“
Amen.