Už pri vstupe do stanu v Dlouhém na mňa dýchla pohoda, ktorá z mladých vyžarovala a sprevádzala celý sobotný program. Predniesť pozdrav na kongresoch a biblických týždňoch je v posledných dvoch rokoch mojím prázdninovým údelom. Zdá sa, že nie je nič jednoduchšie, ale nie je to celkom pravda. Radšej by som otvoril Písmo a podelil sa o nejaké kratšie slovo, než vyslovil niekoľko „povinných“ pozdravných viet. Aj preto som včera zakomponoval do pozdravu aspoň jednu myšlienku z listu Kolosanom (ktorý sa preberal na kongrese celý týždeň).
Som rád, že kongres sa uskutočnil na prianie skupinky mládeže, ktorá chcela spolu prežiť hlbšiu duchovnú skúsenosť a predovšetkým v spojení so štúdiom Písma. Že to bolo také spontánne hnutie zdola, ktoré našlo odozvu u zodpovedných. Zdá sa, že Olda Svoboda ako hlavný rečník svoju úlohu splnil výborne. Pri včerajšej večernej ďakovačke som si uvedomil, koľko práce sa skrýva za organizáciou a prípravou kongresu. Vďaka za to patrí Alanovi Chlebkovi a Vaškovi Vondráškovi a samozrejme všetkým členom ich tímu.
Pamätám si obdobie, keď zaznievali hlasy (našťastie ojedinelé), že po rozdelení republiky, by sa mala organizačne rozdeliť aj cirkev. Predpovedalo sa, že sa skončili časy vzájomných kontaktov a vzťahov medzi oboma republikami v rámci cirkvi a že mládež o niekoľko rokov sa už nebude spolu stretávať ako to bolo dovtedy bežné. Včerajšok ma presvedčil, že je to presne naopak. Že tie dve vlajky, ktoré viseli za pódiom, sú symbolom vzájomného spoznávania a bratskej jednoty. Kongres úžasne obohatila hudobná skupina z Bratislavy a spievali sa piesne v češtine aj slovenčine a nikomu nevadilo, že spieva polovicu textov v inom jazyku. Som rád, že k sebe máme tak blízko.
Na budúci rok budú kongresy mládeže po združeniach. Verím, že prinesú podobne ako tento kongres zase do života cirkvi nový dych.
