Náboženské témy, ktoré v dialógu s Ježišom predkladá Samaritánka, sa v niektorých výkladoch považujú za samoúčelné, zámerne zvolené na odpútanie Ježišovej pozornosti od jej súkromného, nie príliš cnostného života. Nemuselo to tak byť. S odhalením ženinej minulosti a presného čísla bývalých aj súčasných partnerov neostáva nič iné než spojiť to s prorockým darom tohto židovského muža. „Vidím, Pane, že si prorok.“ Neviem, či žena s týmto určite verejne známym životným štýlom a morálkou potrebuje pred neznámym mužom (a ešte k tomu Židom) niečo zakrývať a hanbiť sa. Pochybujem, že sa bála Ježišových ďalších pikantných odhalení z jej partnerských eskapád. Skôr využila prítomnosť proroka (takých ľudí nestretávala každý deň) na diskusiu o tradičnom, dlhé stáročia pretrvávajúcom, ale zároveň aktuálnom náboženskom i liturgickom konflikte – kde je pravé miesto bohoslužby. S kým iným ako s prorokom sa dá viesť zmysluplný dialóg na túto tému. Ježiš bol zvyknutý na odpútavacie otázky, vždy ich odhalil a neodpovedal na ne podľa predstáv tých, čo sa pýtali. Nedovolil, aby ho niekto zaviedol tam, kam nechcel. To, že odpovedal na jej náboženskú otázku ukazuje, že ju nepokladal za úskočnú a zakrývaciu. Už sa nevrátil do jej minulosti, pretože nemal v úmysle hrabať sa v jej hriešnom živote nijakými spovednými otázkami o jeho pikantných detailoch.
Pokračuje sa teda v náboženskej téme, pretože je tu ten, kto je na tieto otázky odborník. Ježišova odpoveď má niekoľko rovín.
1. Odpútava pozornosť od chrámu a upriamuje ju na človeka – od pravej cirkvi smeruje k pravému uctievačovi. Posvätenosť človeka je dôležitejšia ako posvätenosť chrámu.
2. Kým Samaritánka hovorí vždy o Bohu, Ježiš v odpovedi vždy zástupne používa slovo Otec (porovnaj v. 20 a 21). Žena sa vyjadruje teologicky správne, používa slovo Boh, ale v kontexte rozhovoru o uctievaní a bohoslužbe našiel Ježiš vhodnejší výraz – Otec. Náboženský zápas o pravosť chrámu môže vytesniť z duchovného obzoru podstatu bohoslužby a tým urobiť z Boha prázdny a bezobsažný pojem. Slovo Otec je univerzálnejšie a zrozumiteľnejšie. Skrýva posolstvo o blízkosti, dôvere a neformálnosti. Nenahrádza slovo Boh, dáva mu nový zmysel.
3. Úcta, o ktorej tu Ježiš hovorí, znamená nasmerovanie života, celej ľudskej existencie k Bohu, k Otcovi. Chrám ako miesto bohoslužby je dôležitý náboženský symbol, duchovný identifikačný znak, spredmetnenie istoty o Božej prítomnosti a existencii. Na druhej strane zvádza k rozdeleniu sveta na duchovný a profánny. Úcta k Bohu nemá byť viazaná len na chrám (oddelený bohoslužobný priestor), ale má vyvierať z hĺbky ľudského vnútra, ktoré oslovila pravda (zosobnená v Ježišovi) prostredníctvom Božieho Ducha nezávisle od miesta a času. Preto poznámka na stredu 7.9. o „zákone pravdy“ („Zjavil ľuďom svoju vôľu, svoj zákon pravdy.“) nezodpovedá kontextu Jánovho evanjelia (pozri Ján 1, 14 a Ján 14,6). Ježiš je Slovo a Slovo je pravda – to je podstata pravej úcty k Otcovi. Nikto iný než Ježiš nemohol vysloviť tieto slová – on je väčší ako chrám, ako všetky posvätné a bohoslužobné miesta sveta.
Ježišove slová: „Veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať“ pokladajú niektorí bádatelia spolu so slovami z Jána 20,31 za najdôležitejšie vyjadrenie, prečo Ján napísal svoje evanjelium – aby sme nielen správne verili (že Ježiš je Kristus, Syn Boží), ale aj správne uctievali (v Duchu a v pravde).