Jeden z dôvodov, ktorý viedol Lukáša k napísaniu Skutkov, bola obrana pred obvineniami, že kresťania sú nepriateľmi ríše. Narážka na túto výčitku sa objavuje aj v 17. kapitole, verši 7, kde z úst žiarlivých Židov zaznejú slová: „Títo rozvracajú celý svet a teraz prišli aj sem… konajú proti cisárovým nariadeniam, lebo rozhlasujú, že iný je kráľom, akýsi Ježiš.“ Kresťanská resp. Pavlova misia vyvolávala nepriateľské nálady predovšetkým v prostredí synagógy. Niet sa čo diviť. Ale tento „vnútrocirkevný“ spor sa prenáša aj do politickej oblasti, lebo kresťania sú obviňovaní z porušovania štátnych zákonov. Prvokresťanské spoločenstvo sa muselo voči týmto obvineniam brániť – a zdá sa, že im išlo o to, aby neboli spoločnosťou vnímaní ako jej nepriatelia a záškodníci.
Samozrejme platilo, že Boha sa viac sluší počúvať ako ľudí (Sk 4,20). Tieto slová však nie sú vyslovené v diskusii s rímskymi politikmi na tému – Koho treba viac poslúchať: Boha alebo štát? Treba ich vidieť v kontexte práva na zvestovanie, na svedectvo o Kristovom vzkriesení predovšetkým v prostredí synagógy, nie štátu. Tu sa nehovorí o poslušnosti voči štátnej moci, ale voči predstaviteľom židovského náboženského života, ktorí od Petra a Jána žiadajú, aby viac o Kristovi nehovorili.
Vladár Achaje Galio je predstaviteľ štátnej moci, ktorá kresťanov nevníma a priori ako nepriateľov – aspoň v dobe, v ktorej sa udalosť odohráva (r. 51-52 po Kr.) Galio odmieta obvinenia o protizákonnosti kresťanskej úcty k Ježišovi ako Kristovi. To, čo bolo v rozpore s vierou vtedajšej synagógy, nepovažoval predstaviteľ politickej moci za reálne nebezpečenstvo pre štát. Kresťania tým získali akýsi neoficiálny súhlas na pokračovanie vo svojej misijnej a zvestovateľskej činnosti – prinajmenšom v tejto územnej oblasti. Galio zďaleka nerozumel náboženskému sporu a treniciam, ktoré Židia a kresťania medzi sebou mali, ale dal im najavo, že ich skúmaním nemieni strácať čas.
Kresťanská cirkev sa od začiatku svojej existencie bránila pred výčitkami, že podkopáva štát. Skutky ukazujú, že jej záležalo na dobrom mene a dobrom vzťahu s politickou vrchnosťou. Nepodporovala sektárstvo, snahu oddeliť sa od spoločnosti, ale bola vedená, aby za každých okolností – ako to Pavel dokazuje na mnohých miestach – nažívala so všetkými v pokoji. Zvestovanie Krista štát neohrozuje, nie je protizákonné – to je posolstvo, ktoré zaznieva z úst Galia. Existuje však hranica lojality – a tou je sloboda vyznávať Krista. Tu im štát, synagóga, ani nikto iný nesmie vziať alebo zakázať, lebo v tej chvíli „súďte, či je spravodlivé pred Bohom poslúchať viac vás ako Boha“. (Sk 4,20)
V sobotnej úlohe na štvrtok nejde ani tak o bohoslužbu v úzkom zmysle ako čas strávený v bohoslužobnom zhromaždení, alebo o poriadok bohoslužby, či spôsob uctievania. Ide o viac – o to, ako naša viera a úcta ku Kristovi ovplyvňujú náš postoj k spoločnosti. Pisateľ Skutkov Lukáš ukazuje čitateľom, že kresťanov sa netreba báť, že ich bohoslužba a misia štát ani spoločnosť neohrozujú. Hoci majú zásadu, že Boha budú poslúchať na prvom mieste, neznamená to, že čo sa deje okolo nich, je im ľahostajné.