Úvodná ilustrácia v BÚ na štvrtok sa končí otázkou, či modlitba človeka, o to, aby schudol (zhubnul), potom, čo sa predtým napchával v reštaurácii tučnými a sladkými jedlami, je v poriadku. Moja odpoveď je áno. Ak je to modlitba človeka, ktorý už mnohokrát zlyhal vo svojej snahe po zdravšom spôsobe života a vychádza z jeho vnútra aj ako modlitba pokánia, prečo sa takto nemodliť. Pánu Bohu môžeme povedať všetko. Ak s tým ale dopredu počítame a hľadáme zázračné riešenie, ktoré príde zvonku a nerešpektujeme určité rady aj v tejto oblasti, potom takáto modlitba pravdepodobne v poriadku nie je.
Celý týždeň prinášal podnety na tému naslúchajúceho Boha. Uvedomujem si, aké je ťažké stanoviť podmienky vypočutia modlitby. Objavíme nejaké pravidlo o vypočutí modlitby na základe biblického príbehu a v ďalšej biblickej stati sa objaví výnimka. Ukazuje to, že Boh je vo vypočúvaní modlitieb a naslúchaní zvrchovaný a nemôžeme ho ničím donútiť a vyžadovať na ňom, aby ich splnil podľa našich predstáv, aj keď sme splnili všetky podmienky ako im rozumieme.
Napríklad v stredu boli uvedené tri texty: L 11,9.10 – modlitba má zmysel, Jak 4,2.3 – ak je to modlitba za správnu vec a nie na uspokojenie vlatných chúťok a Jak 5,15 – ak sa ju modlí spravodlivý človek.
Za oveľa dôležitejšie však pokladám výzvu z Jakuba 5,15-18, aby sme sa modlili jeden za druhého. Jakub len nasleduje Kristov príklad, ktorý sa nikdy nemodlil za vlastný prospech asi ani v tzv. dobrých alebo neutrálnych veciach. Verím, že jeho modlitba bola vždy nesebecká, za iných, za človeka. Viedol nás dokonca k modlitbe za nepriateľov, neslýchanej výzve, ktorá ak sa naplní, robí vo vzťahoch zázraky. Poznám veriacich ľudí, ktorí symbolicky duchovne „objímajú“ prípadne požehnávajú tých, ktorí ich nemajú radi, s ktorými majú určitý problém.
Pretože dnes cestujem po D1 na Moravu, aj ja sa potrebujem vyzbrojiť zásobou duchovných objatí a požehnaní pre šoférov, ktorí občas rozhadzujú pri divokom predbiehaní rukami…