V 1. liste Tesaloničanom sú dve známe pasáže, ktoré často citujeme pri biblickom vyučovaní, pretože sa týkajú našich vieroučných dôrazov. Prvý text je v 1 Tes 4,13-18 a v mojej Biblii je nadpísaný „O zosnulých“. Pavel v ňom predstavuje určitý „poriadok zmŕtvychvstania“. Odpovedá na otázku, ako to bude s veriacimi, ktorí umreli a nedočkali sa ako živí Kristovho príchodu. Mohli by sme povedať, že je to predstavenie biblickej pravdy, vieroučný bod, typ teologickej argumentácie postavenej na poradí posledných udalostí. Apoštol mohol veriacim priložiť pre lepšiu zrozumiteľnosť k apoštolskému listu náčrtok s časovou osou, do ktorej by zaznačil, ako jednotlivé udalosti po sebe nasledujú. Odpovedá na otázku: Ako to bude (so zosnulými)?
Druhý text sa nachádza v 1 Tes 5,1-11. Ako som už spomenul, aj ten sa často v našich zboroch a pri biblickom vyučovaní cituje, pretože sa týka Kristovho príchodu. Pasáž má podobne ako prvý text výrazné znaky vieroučného bodu a odpovedá na tú istú otázku: Ako to bude (s Kristovým príchodom)? Aj táto Pavlova argumentácia je podľa mňa zameraná výrazne vieroučne. Objasňuje veriacim budúcu eschatologickú udalosť.
Obidve pasáže sú nám adventistom dobre známe a máme ich uvedené v učebniciach a skriptách „Prítomnej pravdy“. Výrazne nám pomáhajú v teologickej argumentácii a obhajobe našich vieroučných pozícií. Vzniká tak dojem, že sú určené výlučne na náboženskú diskusiu s tými, ktorí veria inak ako my. Tento predpoklad však Pavel vyvracia tým, že do obidvoch pasáží pridáva výrazný kristocentrický a vzťahový prvok : V prvom texte je vyjadrený vetou „…a tak stále s Pánom budeme“ (1 Tes 4, 17) a v druhom slovami „…aby sme spolu s Ním žili“ (1 Tes 5,10). Vieroučné a faktické informácie sú doplnené o pastoračný dôraz – život s Kristom, vzťah s Pánom. V prvom prípade sa týka budúcich dní, v druhom prípade prítomnosti.
Obidve pasáže sú potom zakončené výzvou, aby sme sa týmito slovami potešovali (1 Tes 4,18 a 5,11). Preto si z uvedených textov beriem dve ponaučenia:
1.“Vieroučné“, faktické pasáže majú podľa Pavla v prvom rade slúžiť na „potešovanie“ a „povzbudzovanie“, nie ako munícia proti tým, ktorí veria inak. Pravda má človeka tešiť, má v ňom vyvolávať radosť – (radosť je ovocie Ducha) nie robiť z neho v prvom rade radikálneho bojovníka proti náboženským názorom tých druhých.
2. Vieroučné dôrazy majú viesť k budovaniu osobného vzťahu s Kristom, majú posilňovať náš život s ním. To je ich prvotný zámer a zmysel. Nesmú zatieniť to najpodstatnejšie – každodenný život s Pánom. Nesmú Krista zatieniť ani vytesniť z nášho života. Žiaľ, stáva sa aj to. Najradikálnejší obhajcovia adventistických právd sú často duchovne prázdni a postrádajú Kristovho ducha…
Pavel nás vyzýva, aby sme sa potešovali myšlienkami na Pána – žili s ním teraz a tešili sa na život s ním v budúcnosti – a nie sa za každú cenu snažili zaplniť každé prázdne miesto na časovej osi budúcich udalostí.