Diskusia na Diári o postavení žien v cirkvi, ktorá tu prebiehala v posledných týždňoch plus aktuálne dianie v cirkvi týkajúce sa ordinácie žien ma inšpirovali k napísaniu uvedeného článku. Objaví sa o niekoľko týždňov v časopise Advent. Ponúkam vám ho na prečítanie už teraz.
Ordinácia žien – naruší jednotu cirkvi?
Rozhodnutia severonemeckej a dvoch amerických únijných konferencií ordinovať ženy pre plnú kazateľskú službu vyvolali novú vlnu diskusií o biblickom základe a teológii ordinácie a o postavení a úlohe žien v cirkvi. Sprievodným javom je obava o jednotu celosvetovej cirkvi, pretože podľa odhadov väčšina divízií v Ázii, Afrike a v Južnej Amerike ordináciu žien nepodporuje.
Prelomové hlasovanie severoamerickej Kolumbijskej únie
Výsledok hlasovania mimoriadnej konferencie Kolumbijskej únie (Columbia Union Conference) 29. júla 2012 (209 delegátov za, 51 proti) treba považovať za významný najmenej z dvoch dôvodov:
1.Kolumbijská únia rozhodla už v roku 1972, že bude ordinovať ženy za staršie zboru. Neskôr, v roku 1984, odhlasovala, že ženy môžu mať štatút kazateľky s povolením s právom krstiť a sobášiť. Obe rozhodnutia boli v cirkvi adventistov prelomové a neskôr sa stali súčasťou Cirkevného poriadku aj Pracovných predpisov Generálnej konferencie (Working Policy).
2.Na konferencii boli prítomní aj predseda Generálnej konferencie Ted Wilson a podpredseda Lowell Cooper, ktorí k návrhu výboru Kolumbijskej únie od začiatku zaujímali odmietavý postoj. Napriek ich apelu, aby delegáti nehlasovali za návrh a uvedomili si neblahé dôsledky jeho prijatia, bol napokon odsúhlasený.
Argumentácia predstaviteľov Generálnej konferencie je pochopiteľná. V celom procese nejde ani tak o výsledok, ako o legitímny procedurálny postup, ktorý u spomínaných únií nebol dodržaný. Bolo preto nevyhnutné, aby sa cirkev k uvedenému kroku vyjadrila. (Uskutočnilo sa to na poslednom zasadnutí výboru Generálnej konferencie, kde bolo prijaté vyhlásenie, ktoré označuje rozhodnutia troch únijných konferencií za „vážne chyby“ a odmieta autorizovať prípadné následné kroky ordinácie „bez ohľadu na pohlavie“.)
Správy a komentáre v oficiálnych cirkevných periodikách uvádzajú, že predseda Generálnej konferencie nechcel diskutovať o argumentoch za a proti ordinácii žien, ale vyzýval, aby sa počkalo na výsledky pripravovanej obsiahlej štúdie pod vedením Biblického bádateľského inštitútu (BRI).
Predkladatelia návrhu oponovali tým, že v posledných päťdesiatich rokoch sa o tejto téme nespočetnekrát diskutovalo a bolo vypracovaných asi 30 teologických a biblických štúdií. Podľa nich už v roku 1881 Generálna konferencia odsúhlasila ordináciu žien a Ellen Whiteová proti tomu ani slovne, ani písomne nikdy nenamietala.
Bleskový prieskum: väčšina je zdržanlivá – my nie sme proti
Na poslednom výročnom výbore pred zasadnutím Generálnej konferencie v roku 2010 sa rozvinula živá diskusia na tému ordinácia diakoniek, ktorá skĺzla do výmeny protichodných názorov všeobecne na ordináciu žien za kazateľky. Diskutujúcich bolo možné zaradiť do niekoľkých táborov. Z jedného zaznievalo znepokojenie nad tým, ako nespravodlivo sa cirkev už desaťročia správa k ženám tým, že ich odmieta ordinovať a dodnes nedokázala urobiť nápravu. Druhú skupinu tvoria oponenti ordinácie a ako najsilnejší argument používajú princíp tzv. mužskej (nad)vlády, ktorý je podľa nich v Biblii jasne zakotvený. Tretia skupina bez ohľadu na vlastné individuálne stanovisko vyjadrovala obavu o jednotu cirkvi, ak sa ordinácia diakoniek, príp. žien kazateliek odsúhlasí. Jan Paulsen, vtedajší predseda Generálnej konferencie návrh z rokovania po búrlivej diskusii stiahol. O niekoľko týždňov cez divízie žiadal predsedov únií, aby odhadli postoje členskej základe k ordinácii žien na ich území. Výsledkom bolo, že z trinástich oslovených divízií osem zaujalo zdržanlivé alebo odmietavé stanovisko, tri boli za a dve sa k otázke nevyjadrili. Pokiaľ ide o situáciu v našej únii (pripomínam, že nešlo o reprezentatívny prieskum na zboroch), odhad sme robili spoločne s predsedami združení. Zhodli sme sa, že v našej únii by s ordináciou žien pre plnú kazateľskú službu nemal byť zásadný problém.
Narušenie jednoty cirkvi – reálna, alebo zbytočná obava?
Zodpovednosť za jednotu cirkvi je nepochybne jednou z priorít vedúcich na všetkých jej organizačných úrovniach. Nezávislé procedurálne postupy spochybňujú autoritu spoločného rozhodovania, ktoré je pre cirkev adventistov typické. Nie je správne, aby si únie určovali vlastné pravidlá ordinácie bez kolektívneho odsúhlasenia celosvetovej cirkvi. Otázky o jednote sú preto namieste. Stáva sa však, že obavu z rozdelenia cirkvi niektorí používajú ako účinný psychologický nástroj, aby sa zamedzilo zmene alebo sa aspoň oddialila. Hrozia odchodom z cirkvi a rozkolom, ak sa zmena uskutoční, alebo sa neprijme ich stanovisko. Stojí za to pripomenúť, že predseda Potomackého združenia Wiliam Miller v príspevku na mimoriadnej konferencii poukázal na to, že prelomové rozhodnutia o ordinácii žien boli vždy sprevádzané hlasmi, ktoré predpovedali rozdelenie a zemetrasenie v cirkvi, čo sa ale nikdy nestalo.
Pre veľkú časť odporcov ordinácie žien „byť jednotní“ znamená prijať spoločný názor, že je nebiblická a odmietnuť ju vo všetkých častiach sveta. Pre podporovateľov ordinácie jednota spočíva v slobode divízií alebo únií rozhodnúť sa, či budú, alebo nebudú ordinovať ženy ako kazateľky. Nenanucujú jej praktizovanie tam, kde na to ešte nedozrel čas. Obávam sa však, že sa polarizácia a rozdelenie bez ohľadu na závery a odporúčania študijnej komisie a výsledok hlasovania na zasadnutí Generálnej konferencie v roku 2015 neskončia. Až príliš často sa totiž v diskusii na túto živú tému ozýva radikálny názor, že „ordinácia žien nie je biblická“ a z druhej strany sa argument o biblickom princípe všeobecného kňazstva veriacich radikalizuje slovami o diskriminácii a nespravodlivosti v cirkvi, čo je navyše zvýraznené heslom „dosť bolo čakania“.
Je ordinácia biblická?
Úlohou rodiacej sa stodvačlennej študijnej komisie bude skúmať „teológiu ordinácie“. Až doteraz všetky podobné štúdie vychádzali z predpokladu, že cirkev má dôsledne vypracované chápanie ordinácie. Tentoraz sa bude skúmať otázka, či je vôbec koncept ordinácie biblicky zakotvený a oprávnený, aký bol jej pôvodný význam, pre koho bola zamýšľaná. Inými slovami, či ordinácia ako jej rozumieme a praktizujeme ju v súčasnosti (len u mužov), má biblický základ a či nie je len historickým dedičstvom kresťanskej cirkvi 2. – 3. storočia. Existujú hlasy, ktoré všeobecne ordináciu spochybňujú a pokladajú ju za teologicky nedôležitú. Argumentujú tým, že protestantské cirkvi (vrátane cirkvi adventistov) prevzali katolícky model ordinácie, len najsilnejším argumentom nie je to, že Kristus si vyvolil za apoštolov dvanásť mužov (princíp apoštolskej postupnosti), ale to, že muž je v Písme nazývaný hlavou. Aj keď sa nám to možno ťažko priznáva, naše súčasné chápanie ordinácie má znaky hierarchického usporiadania zameraného na postavenie a moc. Ak má cirkev prinášať vykúpenie a slobodu ľuďom okolo nás, nemal by byť v jej strede nikto diskriminovaný. K tejto otázke sa veľmi otvorene vyjadril aj jeden z najvýznamnejších kritikov katolíckeho tradicionalizmu Hans Küng. Napísal: „V našom demokratickom veku sotva nájdeme inú veľkú inštitúciu…, ktorá by tak diskriminovala ženy – zákazom antikoncepcie, zákazom sobášenia kňazov a zákazom kňazskej vysviacky žien.“ Existuje dôvod, aby sme sa, hoci len v jednom „zákaze“, spomínanej „veľkej inštitúcii“ podobali?
Teológia stvorenia a teológia kríža sú teológiami rovnosti
Pred vyše dvoma rokmi vystúpil v pravidelnom televíznom programe mediálne známy adventistický rečník Doug Batchelor (autor knihy Muž z jaskyne), ktorý v hodinovom kázaní s názvom „Žena ako kazateľka – biblická perspektíva“, zhrnul argumenty proti ordinácii do dvadsiatich ôsmich „základných téz“. Niektoré z nich vyvolali prinajmenšom rozpaky. Napríklad argument, že už v samotnom slove (teologický) „seminár“, ktorého základ pochádza z latinského „semen“ (semeno), sa dá odvodiť, kto má prednostne študovať teológiu a následne, koho seminár predurčuje na kazateľskú službu. Nemenej pochybný bol aj ďalší dôvod proti ordinácii – všeobecne majú ženy menší inteligenčný kvocient ako muži.
Na pozadí podobných podivných, prípadne „biblických“, ale interpretačne prekrútených „téz“ sa treba pýtať, či by sme sa nemali zaoberať nielen teológiou ordinácie, ale aj inými základnými otázkami. Napríklad, existuje vážny neoddiskutovateľný dôvod, ktorý diskvalifikuje ženu, aby mohla zastávať plnú kazateľskú, prípadne administrátorskú pozíciu v cirkvi? Vieme pomenovať predsudky voči ženám a parametre, ktorými ich hodnotíme? Neprenášame si do cirkvi genderové a sexistické kritériá bežné v našom kultúrnom a spoločenskom kontexte, ktorým následne pridáme zbožný biblický obal? Na rozdiel od našej subjektívnej, zdeformovanej antropológie (náuke o človeku) Božia antropológia prisudzuje mužovi i žene plnú ľudskosť, pretože muž i žena boli obaja stvorení na Boží obraz. Ak je „polovica“ Božieho obrazu v cirkvi potlačená, čosi podstatné z Božieho zjavenia sa stráca a ochudobňuje to všetkých nás. Prvok rovnoprávnosti postavenej na stvorení, ale aj na teológii kríža, by sa mal preniesť do teológie služby, vodcovstva a ordinácie v cirkvi adventistov. Bez ohľadu na to, či ide o muža alebo ženu.
Absencia vieroučného stanoviska k ordinácii
Cirkev adventistov nikdy nevypracovala vieroučné stanovisko k ordinácii žien. Komisia, ktorá sa zaoberala úlohou žien v cirkvi (Role of Women Commission) a pripravovala podklady na zasadnutie Generálnej konferencie v roku 1990, konštatovala, že „nenašla zhodu, pokiaľ ide o to, či Písmo a spisy Ellen Whiteovej explicitne obhajujú, alebo odmietajú ordináciu žien do kazateľskej služby…“ Ordináciu neodporučila nie pre jasné biblické dôvody proti, ale na základe „nedostatku podpory pre ordináciu žien pre kazateľskú službu v celosvetovej cirkvi a pre možné riziko nejednoty, nezhody a rozdelenia“. Zaráža preto istota, s akou odporcovia ordinácie tvrdia, že nie je biblická. Je zaujímavé, že dnes používajú tie isté biblické argumenty proti ordinácii, ktoré sa používali v začiatkoch adventistického hnutia proti Ellen Whiteovej. Mnohí dokonca poukazovali na jej postavenie v cirkvi ako na dôkaz, že adventisti nie sú pravou cirkvou, lebo jej služba porušovala biblický princíp mužského vodcovstva. Naši priekopníci (White, Andrews, Smith) naopak vysvetľovali tieto pasáže v rámci kultúrneho kontextu Nového zákona a podporovali ženy v ich službe cirkvi. Ako je možné, že sme v ich interpretačnej tradícii za posledných 150 rokov takmer nepokročili?
Záver
Postavenie ženy v cirkvi sa nikdy nestalo predmetom vieroučnej poučky alebo biblickej pravdy. Spomínaná doktrinálna nezaťaženosť nás ako kultúrne rôznorodé spoločenstvo môže spojiť a uľahčiť hľadanie riešenia, ktoré poskytne nový impulz a motiváciu pre službu. Veriaci vydávajú svedectvo nielen slovom, ale aj vzájomnými vzťahmi. Postavenie ženy v cirkvi je preto dôležité aj pre našu službu svetu. Predovšetkým v tých častiach sveta, kde je rodová rovnosť vo všetkých oblastiach života spoločnosti úplnou samozrejmosťou. Pre mladú generáciu, ktorá od kolísky vyrastá v prostredí, kde muž a žena majú rovnaké práva, je ťažké pochopiť, že medzi nami je to inak. Aj keď mám výhrady k spomínaným nezávislým rozhodnutiam únijných konferencií, rozumiem, že je ťažké zmieriť sa s pretrvávajúcim stavom.
Ak očakávame svet, kde už nebude rozdelenie, nerovnosť a diskriminácia, prečo ho nezačať budovať už teraz? Napríklad v cirkvi… u žien.
Mikuláš Pavlík, predseda Česko-Slovenskej únie