Požiadavka na 15 sekundový vstup do priameho vysielania Modlitby za domov, ktorá sa uskutoční koncom októbra, ma prinútila premýšľať na témou strachu v živote veriaceho človeka. Predstavitelia cirkví mali totiž odpovedať na otázku, ako sa im darí v živote prekonávať strach. Dá sa za taký krátky čas povedať niečo zmysluplné? Neviem, či sa mi to podarilo, ale pri štúdiu niekoľkých biblických miest ma zaujalo, že Ježiš v jednej z najťažších chvíľ svojho pozemského života mal odvahu vysloviť slová o svojom vnútronom rozpoložení, ktoré nezastierajú úzkosť a smútok. „Veľmi smutná je mi duša až na smrť…“ (Mat 26,38) Mohli by sme premýšľať nad tým, čo všetko sa odohrávalo v jeho vnútri a o čo všetko v Getsemenskej záhrade išlo. Mňa zaujalo, že v slovách, ktoré bezprostredne nasledujú „Zostaňte tu…“, sa skrýva Ježišova túžba mať v tejto chvíli zármutku a strachu blízkych ľudí, svojich priateľov – učeníkov. Koľkokrát si prajeme aj my v takýchto chvíľach mať vedľa seba niekoho, kto sa nás dotkne, kto je jednoducho s nami. Pripomenulo mi to skúsenosť kolegu kazateľa, ktorého som pred niekoľkými dňami navštívil. Zotavoval sa po operácii, a psychicky aj po sérii nie vždy príjemných vyšetrení, ktorých výsledky neboli vždy predvídateľné. Spomenul situáciu, keď ho sestrička tesne pred operáciou pohladila po vlasoch, aby ho upokojila a dodala psychickú vzpruhu. Neviem, či to majú zdravotné sestry v popise práce, ale na tom až tak nezáleží. Mať vedľa seba človeka, ktorý vyjadruje súcit a empatiu v čase, keď naši blízki nie sú nablízko, sa nedá ničím zaplatiť. „Zostaňte pri mne čo najdlhšie“ je možno nevyslovená túžba nielen pacientov v nemocnici, obyvateľov domovov seniorov a zomierajúcich, ale aj nás živých a zdravých, keď sa občas ocitneme v nepríjemných situáciách života, ktoré v nás prebúdzajú strach, obavy a úzkosti. „Keďže sám trpel, keď mal strach a úzkosť, môže pomáhať tým, ktorí trpia tými istými pocitmi…“ – aj tak by sa dali interpretovať slová z Listu Židom 2,18. Ten, ktorý mal strach, sa stáva osloboditeľom od strachu. Ten, ktorého v Getsemanskej záhrade premáhal strach, napokon premohol nielen strach, ale aj smrť a svet, ako to pripomína Písmo. Ma právo vysloviť vetu: „Neboj sa.“ Ak sa niekedy ocitneme v Getsemanskej záhrade s niekým, kto má „dušu smutnú až na smrť“, zostaňme…