Otázka učeníkov kto je najväčší v nebeskom kráľovstve odhaľuje zmätok a falošné predstavy v ich myslení o podstate Božieho kráľovstva. Preberajú náboženské predstavy ovplyvnené usporiadaním „pozemských“ kráľovstiev a očakávajú, že rovnaká hierarchická štruktúra bude platiť aj v nebi. Bezprostredným impulzom pre otázku mohol byť Petrov dialóg s Ježišom o platení dane (17,24-27), ktoré od Ježiša vyžadujú chrámoví vyberači daní. Pozemské náboženské i politické útvary majú mocenské nástroje (ľudí v postavení), ktorými zabezpečujú ich fungovanie. Jedni sú nadriadení (vyberajú dane a žijú z nich), druhí sú podriadení a platia. Prenesie sa tento systém aj do nebeského kráľovstva? Bude mať niekto výsadnejšie postavenie ako ten druhý? Kto je najväčší v nebeskom kráľovstve, pýtajú sa. Evanjelista Lukáš pripomína, že sa pri Poslednej večeri s Ježišom podobne hádali medzi sebou, „kto je z nich asi najväčší“. (Luk 22,24) Pokušenie učeníkov získať čo najvplyvnejšie postavenie a moc v Ježišových službách a preniesť ich do jeho budúceho kráľovstva bolo veľmi živé.
Dieťa, ktoré si Ježiš zavolal a postavil „medzi nich“ (v. 2), je trinásty učeník. Aspoň na tých pár minút, keď im Majster dáva lekciu z toho, ako to v nebi určite nebude. Kto si myslí, že si do neba prenesie postavenie, moc, úrad, zásluhy, diplom, titul – mýli sa. Tradičné výklady vymenúvajú všetky kladné vlastnosti detí – nevinnosť, čistotu, dôveru, prijímajú všetko bez pochybovania atď. (Zaužíval sa výraz „detská viera“.) Táto pasáž nás však oprávňuje pracovať len s jedinou charakteristikou dieťaťa – pokorou. Ide o opak túžby po moci. Evanjelista Lukáš v spomínanej 17. kapitole dopĺňa náš výklad slova „pokora“ ochotou slúžiť – „najväčší nech je ako najmenší a vodca ako slúžiaci“ (v. 26). Dieťa stojace medzi učeníkmi mohlo aj svojou útlou postavičkou a výškou slúžiť ako názorná ilustrácia toho, kto je „najmenší“. Ježiš varuje učeníkov pred tým, aby sa jeden na druhého a na ostatných dívali zhora. Nebo nekopíruje naše ľudské úspechy, zásluhy a postavenie. Neberie do úvahy hranice, ktoré sme si medzi sebou vytvorili na spoločenských a anketných rebríčkoch.
Aké ťažké bolo pre niektorých učeníkov pochopiť správne Ježišove slová dokazujú dve udalosti, ktoré sa podľa chronológie Matúšovho evanjelia odohrali po epizóde z 18. kapitoly. Tou prvou je dohováranie učeníkov rodičom (alebo skôr odhováranie rodičov), aby Ježiša neotravovali tým, že k nemu nosia svoje deti, aby im požehnal a modlil sa za ne. (Mat 19,13-15) Ježišove slová: „Nebráňte im, lebo takých je nebeské kráľovstvo“ je trpezlivým pripomenutím toho, čo im bolo už raz jasne a názorne vysvetlené. Druhou udalosťou je bezostyšne deklarovaná ambícia synov Zebedeových (alebo skôr ich matky?) sedieť v Božom kráľovstve jeden po Ježišovej pravici a druhý po ľavici o kapitolu ďalej. (Mat 20,21) Ježišova láskavá odpoveď len potvrdzuje, čo sme si už povedali – byť veľkým znamená byť služobníkom (v. 26.27). Trochu optimizmu pokiaľ ide o účinnosť Ježišovho vyučovania prináša konštatovanie autora evanjelia, že „keď to počuli ostatní desiati, namrzeli sa na oných dvoch bratov“ (v. 24). Na tretí pokus tu máme osemdesiat percentnú pedagogická úspešnosť Ježišovej názornej ilustrácie spojenej s jeho jasnými výrokmi. Škoda, že v reálnom duchovnom živote nie sme aspoň takí úspešní ako v tomto prípade Kristovi učeníci. Určité zásady Božieho kráľovstva chápeme len veľmi veľmi ťažko. Často nám trvá dlho, kým im začneme ako tak rozumieť a premieňať ich na realitu v našom živote.
V jednom komentári k Matúšovmu evanjeliu sa hovorí: „Tieto Pánove slová a jeho postoj voči dieťaťu teda ukazujú, že zásady Ježišovej cirkvi majú byť pravým opakom smerníc tohto sveta. Základnou hnacou silou sveta je úsilie dostať sa hore, túžba po moci a sláve, úsilie vynikať nad druhého a ovládať iných. Oproti stojí hlavná hnacia sila Božieho kráľovstva – úsilie všetkých zostupovať dole do chudoby, slabosti a nenáročnosti, aby s v ňom (Kristovi) stali bohatými. A práve touto mocou zostupovania sa má merať veľkosť človeka v Božom kráľovstve.“