U Lukáša je evidentná súvislosť medzi Ježišovým premením a modlitbou, podobne ako pri krste, kde bezprostredne po modlitbe alebo ešte počas nej sa otvára nebo a zaznieva uistenie o Kristovom synovstve zo strany nebeského Otca. Kde zaznieva modlitba, nebo reaguje. Nie vždy prichádza po modlitbe viditeľný dôkaz priznania k modlitebníkovi ako pri Kristovom krste alebo premenení. No evidentne sa v svete, ktorý nás presahuje, niečo deje. Modlitba má význam. Prelína náš svet viditeľný reálny, so svetom duchovným, neviditeľným. Modlitba však unavuje. Ak je Peter reprezentantom cirkvi, potom to ukazuje, že vlastnou vinou vidíme len záblesk slávy (ak vôbec). Lukáš je optimistickejší, pretože vo verziách ostatných dvoch evanjelistov (Marek a Matúš) učeníci prespia tú najdôležitejšiu časť premenenia – rozhovor o Kristovej sláve a smrti. Keď má byť spoločenstvo viery pripravené na duchovné zázraky, premáha ho spánok. Keď by mala cirkev jasne vidieť, má zastretý zrak. Nechápe, čo sa okolo nej deje. A v tom náhlom precitnutí potom vzniknú nereálne plány, požiadavky a vízie. Naše, ľudské. Peter chcel predĺžiť chvíľu mimoriadneho duchovného prežitku, ale vyjde z neho len pár nepremyslených slov. Až keď zaznie z oblaku Boží hlas, pochopia, že najlepšie je mlčať. („A oni zmĺkli…“) Možno je to recept aj pre dnešnú cirkev zoči-voči určitým tajomstvám viery…