Ponúkam na prečítanie rozhovor uverejnený v poslednej Koinonii – časopise TS, ktorý si môžete zakúpiť cez zborový traktát.
Na konci minulého roku proběhla teologická konference, která měla téma Adventismus v teologickém napětí aneb o extremismu. Co je typické pro různé radikální názory a proudy v rámci České a Slovenské republiky?
S výrazom extrémizmus treba zaobchádzať opatrne. Možno vhodnejšie by bolo hovoriť o určitom stupni radikálnosti, predovšetkým ak nemáme na mysli konkrétnu „extrémnu“ skupinu alebo „extrémny“ prejav, ale bavíme sa skôr o teologickom napätí. Konferencia sa zamerala na radikálne názory a prax na tzv. pravom krídle cirkvi, pre ktoré je typická premrštená horlivosť, morálna nadradenosť, kritika pomerov v cirkvi, vytváranie konšpiračných teórií, doslovné výklady biblických textov, vrátane prorockých období, detailizovanie eschatologických udalostí, odmietanie spolupráce s kresťanskými cirkvami, sklon k ghetizmu atď. Radikálne až extrémne prúdy v cirkvi vždy boli a mali rôzne podoby – od názorov izolovaných jednotlivcov až po skupiny, ktoré vytvárajú nezávislé programy a aktivity a nápravu cirkvi chápu ako svoje „prorocké“ poslanie. Nemali by sme však opomenúť aj druhý „extrém“, ktorým je ľahostajnosť, duchovná otupelosť a odpor k tomu, čo sa v cirkvi deje. Cirkev sa musí popasovať nielen napr. so samozvanými horlivcami v oblasti zdravotnej misie, ale aj s poklesom zapojenosti členov do zborových aktivít a s tzv. konzumným či kultúrnym prístupom k členstvu v cirkvi. Odpor k akémukoľvek hlbšiemu kresťanskému životu a duchovnému prebudeniu možno takisto pokladať za extrém, ktorý by si zaslúžil reflexiu možno na podobnej teologickej konferencii.
Jak velké a jak strukturované jsou tyto proudy v rámci církve?
Ťažko povedať, pretože sú pomerne nekompaktné, bez oficiálnych štruktúr, často ukryté za anonymné internetové stránky, navzájom sa voči sebe vymedzujú, dokonca napádajú. Za niektorými stoja osobnosti, ktoré nerešpektujú organizáciu cirkvi, ustavične kritizujú jej činnosť aj vedúcich, ale pokladajú ju za svoje misijné pole, preto naďalej ostávajú jej členmi. Niektoré nezávislé aktivity organizujú zase ľudia, ktorí otvorene priznávajú, že sú finančne zabezpečení, od cirkvi nič nepotrebujú a nemajú potrebu konzultovať s ňou svoje misijné projekty. Mám pocit, že ich postoj k cirkvi a ich sebavedomie často hraničiace až s aroganciou sú úmerné výške kapitálu, ktorým disponujú. Podľa intenzity hlasu alebo prachu, ktorý okolo seba zvíria rôzne radikálne skupiny či jednotlivci, by sa mohlo zdať, že ide o početne významný segment cirkvi. Moja skúsenosť z návštev zborov a celkovo z pozorovania jej života ukazuje, že je to výrazne okrajová skupina.
Jaké místo má v tomto napětí jednota?
Zachovanie jednoty má byť dominantným prvkom pri riešení všetkých sporných záležitostí v cirkvi, vrátane teologických otázok. Jednotu však nemožno prikázať ani vynucovať, ale možno ju vzájomnou komunikáciou a načúvaním napriek rozdielnym pohľadom budovať, alebo prinajmenšom udržiavať. Jednoducho odlíšiť v učení a v praxi to, čo je podstatné, od toho, na čo môžeme mať iný názor a pritom nezazerať na seba krivým odsudzujúcim pohľadom. U členov niektorých radikálnych skupín dochádza v tejto súvislosti k zaujímavému javu. Na jednej strane nerešpektujú oficiálne cirkevné štruktúry, jej vedúcich podozrievajú zo spojenectva s rôznymi sprisahaneckými skupinami , obviňujú ju z odpadnutia, kritizujú nové teologické pohľady a evanjelizačné metódy, na druhej strane sa snažia za každú cenu ostať členmi cirkvi a nemajú záujem sa s ňou rozísť. Organizačná jednota tak ostáva formálne zachovaná, no jednota v poslaní a cieľoch, jednota teologická, vzťahová a ľudská je často narušená.
Jak je možné v rámci různých proudů v církvi definovat pravdu?
Cirkev má nespochybniteľné právo chrániť a dynamicky rozvíjať určitý vieroučný obsah Božieho zjavenia, slovami Pavla povedané „teologicky bdieť“. Je však nemožné zadefinovať pravdu tak, aby sa nedala spochybniť, prekrútiť a interpretovať inak. V istom časopise, ktorý je platformou radikálnych názorov na teologické i praktické smerovanie cirkvi adventistov u nás, sa dočítate, že ponúka neskreslenú biblickú pravdu. Tvrdenie platí len do chvíle, kým nenatrafíte na pár viet z náhodne vybraného článku. Verím, že pravdu objavujeme skôr v osobnom poznávaní Ježiša Krista. Nemožno si ju sebavedomo privlastniť ani teologicky raz a navždy zadefinovať a zúžiť do poučky s odkazom na biblický verš. Hľadanie a definovanie pravdy je zložitejšie ako sa na prvý pohľad zdá. Spoločenstvo veriacich ju nachádza len do tej miery, do akej nachádza Krista.
Máme být v rámci sborů i církve tolerantní? Kam až sahá tolerance a kde je třeba stanovit hranice?
Existuje biblický návod, ako sa má cirkev s tým, čo je v jej strede cudzorodé vysporiadať. Písmo ho ponúka v podobenstve o kúkoli medzi pšenicou. Prekvapí nás Ježišova tolerancia, s akou necháva vedľa seba rásť aj to, čo podľa pôvodného hospodárovho zámeru nemá na poli čo hľadať, čo na pole nepatrí. Sluhovia sú pripravení zasiahnuť: „Chceš, aby sme ho šli – rozumej kúkoľ – povytŕhať? Pokušenie jasne od seba odlíšiť dobro a zlo je silné. Sluhovia sa na poli napracovali najviac, cítia zodpovednosť za dobrú úrodu, majú právo zasiahnuť. Hospodár má však iný názor. „Nechajte, nech oboje rastie spolu až do žatvy.“ (Mat 13,30) To, čo zasial nepriateľ je často od toho pravého na nerozoznanie a horlivosť sluhov by mohla napáchať viac škody ako úžitku. Jiří Mrázek napísal, že hospodár prikazuje sluhom urobiť to, čo je najťažšie – bezmocne na to pozerať a nerobiť nič, len čakať, že evanjelium sa uprostred všetkého, čím ho zaplevelujeme, nezadusí a dorastie.
Ak ktosi povedal, že cirkvi sluší chudoba, potom podobne platí, že v určitých situáciách cirkvi sluší bezmocnosť. Že niekedy nerobiť nič je najlepšou odpoveďou na zlo všeobecne, ale aj na rôzne jeho podoby – vrátane prímesí v podobe falošnej zbožnosti či doktrinálneho radikalizmu, prípadne zjednodušovania až diletantizmu ako dôsledku teologickej nevzdelanosti či polovzdelanosti. Taktika nezasahovania – nech to znie akokoľvek podivne a paradoxne – môže byť niekedy jedinou cestou, ako umožniť pšenici bezpečne dozrieť a dorásť.
Jaké místo má teologie v rámci hovoru různých proudů v církvi?
George Knight učil študentov seminára dve dôležité tzv. teologické prikázania. Prvé znelo: „Nebudeš robiť teológiu proti svojmu blížnemu“ a druhé: „Nebudeš nikdy dôverovať teológovi“. Viedol študentov, aby si vždy overovali teologické závery na základe Písma. Blížny je vždy v teologickej diskusii realitou, zamerať sa na blížneho ako oponenta znamená prekrútiť jeho teologické závery a prinútiť jeho teológiu postaviť sa na opačný pól. Nielen spoločnosť, ale aj cirkev sa vyvíja zdravo vtedy, ak sa v nej prezentujú hoci z opačných pozícií čestné a transparentné názory. Nerobiť – ako to hovorí Knight – teológiu proti blížnemu svojmu, ale prichádzať spolu k určitému poznaniu na základe Kristovho ducha, nie zákopovej teologickej prestrelky.
Jakou prognózu vývoje církve vidíš do nejbližší budoucnosti?
Treba otvorene povedať, že nové smerovanie a dôrazy Generálnej konferencie aktivizovali radikálne prúdy v cirkvi a urýchlili polarizáciu členskej základne. Kritici cirkvi ožili a na podporu svojich názorov a obhajobu vlastných nezávislých iniciatív začali čoraz častejšie citovať predsedu GK. Väčšinou sú jeho slová zneužité a postavené do iných súvislostí, než v ktorých zazneli. Žiaľ, tým sa len potvrdzuje, že v cirkvi nie sú len tí, ktorí s pokorou hľadajú pravdu, ale aj demagógovia. Erich Fromm v knihe Anatómia ľudskej deštruktivity napísal, že situácia ľudstva je príliš vážna, aby sme si mohli dovoliť naslúchať demagógom a už vôbec nie tým, ktorých priťahuje deštrukcia. Podľa neho kritické a radikálne myslenie prinesie ovocie len vtedy, ak bude spojené s najcennejšou vlastnosťou, aká bola človeku daná – s láskou k životu. Dovolím si máličko doplniť poslednú vetu a aktualizovať ju pre dnešnú cirkev – kritické a radikálne teologické myslenie prinesie svoje ovocie len vtedy, ak bude spojené s najcennejšou vlastnosťou, aká je človeku daná – s láskou k Bohu a s láskou k blížnemu.
Mikuláš Pavlík