Zo Sázavy som včera večer zamieril rovno do Chocerad, kde celý víkend s určitou nostalgiou spomínala skupina bývalých absolventov (dnes prevažne kazateľov) na svoje študentské roky na seminári, ktorý ukončili pred 20 rokmi. Pozvali ma medzi seba, takže som bol svedkom ich spomienok a rozprávania o tom, čo sa v ich živote za posledných 20 rokov zmenilo. Bol to večer dobrej nálady obohatený zážitkami z kazateľskej služby (už len tie, ktoré zazneli večer by zaplnili malú brožúrku), ale občas sa pri spomienkach zachvel aj hlas. Unisono zaznievali slová vďačnosti Pánu Bohu za službu, ktorú môže väčšina absolventov seminára konať v cirkvi. Jeden z bývalých študentov (dnes kazateľ) sa po dvadsiatich rokoch rozhodol vykonať bezprecedentný čin pokánia za všetky vrásky a šediny, ktoré spôsoboval počas štúdia svojmu učiteľovi Mílovi Žaludovi a čokoládovým darčekom sa snažil zahladiť všetky vedomé i nevedomé mladícke študentské nerozvážnosti. Zo strany brata Žaluda došlo k milostivému prijatiu a odpusteniu.
Obohatilo ma, že som smel spoznať svojich kolegov kazateľov inak než oficiálne za kazateľnicou či členov rôznych grémií. V dobrom slova zmysle sa mi včera večer zdali oveľa „ľudskejšími“, než dovtedy. Keď oni pred 20 rokmi končili seminár, ja som začal uvažovať o ponuke nastúpiť na teologické štúdium. Naše cesty sa vtedy minuli, ale dnes sme spolu ako kolegovia v službe pre Pána. Som rád, že ich Pán Boh viedol a vedie až dodnes v ich povolaní. Prajem im najmenej ďalších 20 rokov služby, ktorá ich bude uspokojovať a bude prinášať ovocie ako doteraz.
Ostatné fotky :
