Práve dnes som si uvedomil pravdivosť tohto Ježišovho výroku. Som v Nemocnici na Františku, pretože ma prijali na dlhšie plánovanú operáciu kŕčových žíl. Ako to povedal Ježiš – potrebujem lekára, lebo som chorý, potrebujem niekoho, kto ma zbaví môjho zdravotného problému. Presne tak, ako jeden muž, o ktorom som dnes čítal v Písme. Nie vždy sa však našiel tak rýchlo niekto, kto dokáže pomôcť s telesnými neduhmi, ako je to v našej západnej civilizácii bežné. Človek z môjho príbehu musel čakať na „operáciu“ 38 rokov. (Ján 5) To je úctyhodný čas ako skúška nádeje na uzdravenie. Sedieť a čakať na nádej napriek beznádeji. Proces, akým sa uzdravenie odohrávalo (čakanie na anjela Pánovho, ktorý zvíril vodu), nedával príliš veľa šancí tým, ktorí boli nevládni. Vždy sa našiel niekto, kto ich predbehol.
Tento muž bol starší ako Ježiš. Dávno predtým než sa Ježiš narodil už sníval o svojom uzdravení a dúfal, že sa zaradí do normálneho života. Ležal a čakal… dni, týždne, mesiace, roky… na uzdravenie, ktoré by prišlo skôr, než bude príliš starý, aby si mohol vychutnať život v jeho plnej sile. Čakanie sa pre neho stalo životným štýlom. Napriek ustavičnému sklamaniu, že ostatní sa dostanú do vody vždy pred ním… Čakanie ako zvyk… ako spôsob života.
Pri jazere nebol sám. Ján hovorí, že tam bolo mnoho chromých, slepých, nemocných a vychradlých. Aj oni čakali každý deň na novú nádej. Neviem, prečo si Ježiš vybral práve jeho. Pretože tam bol možno najdlhšie zo všetkých? Pretože už stratil nádej?
Ježiš si ho všimol a uzdravil ho. Príbeh má pokračovanie… V mnohom poučné a duchovne obohacujúce.
Ale mne zatiaľ stačí, že je tu niekto, kto vie, že som chorý a že ho potrebujem…