Včera tesne pred operáciou, keď som už ležal v predsieni operačnej sály a čakal na anestéziu, som prvýkrát od svojho pobytu v nemocnici stretol človeka, nielen zamestnanca. Počas celého pobytu mám len tie najlepšie skúsenosti s ochotou a ústretovosťou personálu. Ale sú chvíle, keď to nestačí. Viem, že nikto zo zamestnancov nemá v popise práce psychickú a už vôbec nie duchovnú podporu pacientov. Od všetkých sa očakáva, že svoju predpísanú úlohu splnia profesionálne. Sanitárka pohodlne ustelie posteľ a donesie včas jedlo, sestrička sa spýta, ako sa cítite a zobudí na zmeranie teploty a lekár dokonale vykoná predpísaný chirurgický úkon. A predsa vám niečo chýba. Najmä od chvíle, čo rozhlas na izbe oznámi, že sa máte pripraviť na operáciu, sa všetko mení. Zrazu chcete mať vedľa seba niekoho, kto tú maličkú úzkosť v duši ponesie s vami. Samozrejme, že manželka, deti, príbuzní, kolegovia, známi, tí všetci na vás myslia a modlila sa za vás a je to úžasne povzbudzujúce. Ale na tej pojazdnej posteli, z ktorej vidíte len biely plafón a tvár sanitára, ktorého zaujíma len to, aby s vami nenabúral do výťahových dverí, zostávate sám. Viem, že ma opravíte. Áno, modlil som sa, ale okrem toho som ešte zúfalo hľadal nejaký záchytný bod v podobe súcitnej tváre človeka. Zrazu sa tam objavila doktorka, ktorá za ten krátky čas dokázala vykonať strašne veľa dobrých skutkov: Napravila chybu medičky, ktorá mi zle napichla kanilu do ruky, podala mi dôležité a detailné informácie o spôsobe anestézy za neskutočne krátky čas, napadlo jej, žeby mi mohla byť zima a prikryla ma, profesionálne vykonala miestnu anestéziu, stihla vybaviť niekoľko telefonátov, riadila ďalších dvoch medikov pri práci a pri tom všetkom sa mi vždy aspoň na sekundu dotkla ruky a uisťovala ma, že všetko dobre dopadne. Keď na jej otázku odkiaľ som, počula že zo Slovenska, okamžite prepla aj ona na slovenčinu – svoj rodný jazyk, čo vzájomnú komunikáciu ešte posilnilo. Neviem, ako vyzerala, pretože som videl len jej oči – na tvári mal rúšku a na hlave lekársku operačnú čapicu, neviem, ako sa volala. Ale jej dotyk a povzbudzujúce ľudské slovo v mojej duši znelo ako odpoveď nebies. A dokonca v jazyku, ktorý mi znie najmilšie.