Niektoré z kapitol Jánovho evanjelia majú rovnakú schému – Ježiš vykoná zázrak (znamenie) a po ňom nasleduje „kázanie“. Prečo to asi robí? Pretože znamenie priťahuje pozornosť davu? Ježiš znamenie nikdy nekoná samoúčelne, len aby pritiahol pozornosť poslucháčov. Nie je pouličný zabávač. Znamenie pomáha Ježišovi odpovedať na otázku kto je a čo môže pre nás hriešnikov vykonať. Pekným príkladom je Ján 6, kde Ježiš nasýti päťtisícový zástup s piatimi chlebmi a dvoma rybičkami, a potom káže o chlebe života. Aj v 9. kapitole po uzdravení slepca nasleduje „kázanie“ či komentár, v ktorom používa ilustráciu súvisiacu s uzdravením oči slepého človeka na zvestovanie dôležitej pravdy o tom, že prišiel na svet, aby videli tí, ktorí nevidia a aby oslepli, ktorí vidia. Podobne v 11. kapitole Jána v kontexte vzkriesenia Lazara Ježiš o sebe vyhlási, že je vzkriesenie a život. Znamenie nie je izolovaný nezávislý fenomén v Ježišovej službe. Slúži ako ilustrácia či výklad nasledujúcich slov, ktoré sú slovami života. Ježišov vzťah k znameniam je dvojznačný. Na jednej strane ich koná, aby v ľuďoch vzbudil vieru (Ján 10,38; 11,45), na druhej strane je mu ľúto, ak ľudia stavajú svoju vieru len na znameniach a zázrakoch. (Ján 4,48) Preto Tomášovi povie: Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili. Akoby viera založená na slove, ktoré počujeme a na svedectve bola pevnejšia, než viera postavená na nadprirodzenom základe. V Písme to určite nie je jediné miesto, ktoré to dokazuje. Základom či podmienkou večného života je „vidieť“ Syna a „veriť“ v neho. (Ján 6,40) Ale nebyť Ježišovho vyvolenia, jeho zvrchovaného činu, ktorý si my nijako nemôžeme vynútiť ani zaslúžiť, nikdy by sme nemohli byť zachránení. Všetko, čo sme a čo máme je Božím darom milosti. Aj to je jedno z posolstiev Jánovho evanjelia.