Takmer celý dnešný deň som si pripravoval kázanie. Dopilovával som myšlienky, ktoré nosím v hlave už pár dní. Nie som však spokojný s výsledkom. Písanie kázania je náročnejšie, než sa na prvý pohľad zdá. Čím viac po sebe čítam, čo som napísal, tým je moje sebavedomie menšie. Mám pocit, že to, čo som napísal, aj tak všetci poznajú, už to stokrát počuli, a že sa to života konkrétnych ľudí dotýka len málo. Pravda ale je, že samotná práca nad biblickým textom, hľadanie súvislostí a prepájanie biblických príbehov s mojím osobným životom je zaujímavé a naplňujúce. Teší ma, ak prídem na niečo, čo je nové a originálne. Božia múdrosť ukrytá v biblickom texte je nevyčerpateľná. Premýšľal som nedávno nad tým, do akej miery sa má rečník v kázaní „odhaliť“, odkryť vlastný zápas so Slovom, vlastný duchovný zápas s jeho zlyhaniami i víťazstvami. Na jednej strane máme teológov, vzdelaných ľudí, ktorí majú tendenciu vytvárať kázania skôr ako výkladové prednášky, systematicky spracované, zamerané dôsledne na text, takmer bez konkrétnych aplikácií, pretože to vnímajú ako vnášanie našich predstáv do textu. Na druhej strane sa kážu kázania poskladané z príbehov, skúseností, bez nosnej myšlienky a biblický text slúži len ako dekoračný prvok, nie hlavný zdroj homílie. V prvom prípade je potrebné vykonať „exegézu osobnosti“ toho, kto káže, v druhom exegéza textu, ktorý sa káže.
Napriek pochybnostiam o tom, či má význam venovať tak veľa času tvorbe kázania, sa znovu púšťam do práce vo viere, že nie moja schopnosť, ale len Božia milosť môže spôsobiť aj cez nedokonalé ľudské slovo, ktoré je interpretáciou toho Božieho, v živote poslucháča zmenu a priniesť mu nový život a nádej.