Raz za dva roky sa už tradične uskutočňuje únijné kazateľské zhromaždenie s manželkami ako prejav vďaky a ocenenia kazateľských dvojíc (ale predovšetkým našich manželiek) za ich podiel na službe v cirkvi. Tentoraz sme sa zišli na novom mieste v nádhernom prostredí Sněžné-Milovy a strávili spolu celý víkend. Celý program bol viac oddychový a relaxačný ako „študijný“, aby bol čas aj na budovanie vzťahov a väzieb medzi našou veľkou kazateľskou rodinou.
Keď sme prichádzali na miesto, tak sa pripravovali ne niekoľkých miestach vedľa cesty vatry na večerné pálenie čarodejníc. Na Slovensku som sa s týmto zvykom veľmi nestretol, ale v Čechách ako som to pochopil, je veľmi rozšírený. NA začiatku svojho príhovoru v piatok večer som ale všetkých ubezpečil, že sme ako únia stanovením začiatku kazateľského v predvečer 1. mája nesledovali nijakú súvislosť medzi pálením čarodejníc a zhromaždením našich manželiek na jednom mieste. Nepomohlo ani moje ubezpečenie a niektorí mi zjavne neuverili, pretože mojej manželke priniesli na začiatku zábavného večera symbolicky veľkú metlu (koště), ktorú si údajne nechala zaparkovanú pred hotelom.
Verím, že to bol vydarený víkend a aspoň takýmto spôsobom sme chceli oceniť naše manželky, ktoré s nami nesú údel našej pastierskej služby v cirkvi.
Ponúkam text svojho piatkového príhovoru:
Milé sestry a bratia,
uvedomujeme si, že hoci naši životní partneri nie sú zamestnanci cirkvi, významne sa podieľajú na zverenom poslaní a ovplyvňujú jeho výsledok.
Otázka je, do akej miery dokážeme tú dobrovoľnícku službu, to vytváranie dobrého rodinného zázemia našich partnerov oceniť – už či v našom partnerskom vzťahu, na našich zboroch alebo v cirkvi všeobecne.
Ak sa vám zdá, že máme všetci čo doháňať, berte prosím aj toto kazateľské stretnutie s manželkami ako príležitosť či pokus o nápravu a zároveň ocenenie a poďakovanie za vašu spoločnú službu zo strany cirkvi.
Nie je jednoduché nájsť v Písme text, ktorý by potvrdzoval toto spoločné poslanie či poverenie kazateľa a jeho manželky v službe v cirkvi, ak nechceme spomínať asi najznámejší manželský pár v novo sa rodiacej cirkvi Prisku a Akvila. Vo všetkých štyroch evanjeliách sa však nachádza motív vyslania učeníkov a z nich na dvoch miestach je priamo spomenuté, že Ježiš vysiela učeníkov po dvoch, ako dvojicu. Jedno je v Lukášovom evanjeliu 10,1, kde Ježiš dáva poverenie 70 učeníkom a rozdelí ich teda na 35 dvojíc a druhé u Marka 6,7, kde sú vyslaní 12 učeníci, ktorí vytvoria 6 dvojíc.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že 70 alebo 12 ľudí vyslaných na misijnú cestu zasiahne viac oblastí, navštívi viac dedín a domov, bude pracovať efektívnejšie, keď pôjdu po jednom, ako po dvoch. Zdá sa, že Ježiš sa na vec pozerá inak. Aj keď v texte chýba konkrétne zdôvodnenie pre rozdelenie do dvojíc, môžeme sa domnievať, že existovali najmenej dva kľúčové dôvody pre toto Ježišovo rozhodnutie.
1. posilnenie hodnovernosti svedectva tým, že ho potvrdzujú najmenej dvaja svedkovia
2. vzájomná podpora, pomoc a povzbudenie počas cesty
Prvý dôvod má svoju podporu v mnohých biblických textoch napr. 5 Moj 17,6 – kde sa hovorí, že súd možno vyniesť len na základe svedectva 2 alebo 3 svedkov a z novozákonných textov napríklad Ján 8,17, kde sa Ježiš v rozhovore so Židmi odvoláva na toto ustanovenie a hovorí, že na potvrdenie svojho mesiášstva má dvoch svedkov: seba samého a svojho Otca, ktorý ho poslal. Svedectvo učeníkov o prichádzajúcom Božom kráľovstve, ktoré mali na príkaz svojho Majstra zvestovať, malo byť tiež podporené dvoma svedkami.
Druhý dôvod vyplýva z našej prirodzenej ľudskej potreby mať vedľa seba blízkeho človeka, ktorému môžeme dôverovať a na ktorého sa môžeme spoľahnúť za každých okolností. V druhej správe o stvorení – keď Hospodin stvoril najprv Adama – Písmo naznačuje, že kým nebola na svete žena Eva, na zemi, ale hlavne Adamovi chýbalo čosi podstatné a nenahraditeľné. Nie je dobré byť človeku osamote, hovorí Hospodin, keď vidí, že Adam sa nevie zorientovať v živote. Človek potrebuje človeka – aj v službe Bohu.
Neviem, do akej miery sa manželky kazateľov stotožňujú s tým, že spolu s manželom tvoria dvojicu, ktorá má v tomto svete určité misijné poslanie, že sú súčasťou dvojčlenného tímu, ktorý vysiela Ježiš podobne, ako to bolo pred dvetisíc rokmi u jeho učeníkov.
Niektoré naše životné partnerky toto povolanie prežili a prijali, niektoré svoje miesto po boku manžela-kazateľa stále hľadajú a nie je pre nich jednoduché vysporiadať sa s úskaliami manželovej služby v cirkvi. Nie je našou vecou posudzovať ani hodnotiť stupeň odovzdania ani mieru angažovanosti našich manželiek v zbore. Je však nepopierateľné, že manželský pár je významným príkladom pre členov cirkvi, a že hodnovernosť a účinnosť svedectva a služby v cirkvi posilňuje a znásobuje aj svedectvo druhého partnera.
Poslanie a zodpovednosť vyplývajúca z kazateľskej služby sa naplňuje ľahšie, ak to obaja partneri vnímajú ako spoločné povolanie, sú jeden druhému vzájomnou oporou a v práci pre Pána a pre blížnych povzbudzujú a podporujú jeden druhého. Nikde to neplatí takou mierou ako v cirkvi.
Uvedomujem si, že vzťahové krízy sa nevyhýbajú ani manželstvám kazateľov. Naše manželstvá sú prinajmenšom rovnako krehké a ohrozené ako ostatné. Časovo neohraničená pracovná doba uberá čas na rodinu a stály kontakt s veľkým množstvom ľudí berie silu ku komunikácii v domácom prostredí. Časté sťahovanie je emocionálne i fyzicky náročnou záležitosťou a väčšinou tým niekto z rodiny utrpí hlbší zásah.
Verím, že Pán Boh chce mať v kazateľovi a jeho manželke dvoch svedkov napriek tomu, že sme rovnako krehkí a zraniteľní ako všetci ostatní okolo nás. Možno práve preto je dôležité, aby si kazateľský manželský pár nachádzal čas sám pre seba a chránil tento priestor pre spoločné zdieľanie. A aby manželia ako dvaja nerozluční svedkovia mali jeden v druhom načúvajúceho partnera, osobu, s ktorou môžu hovoriť o svojich osobných trápeniach, otázkach viery i pracovných pochybnostiach. Všetky nástrahy, pokušenia a nebezpečenstvá sa ľahšie prekonávajú vo dvojici.
Preto potrebujeme byť podobne ako Ježišovi učeníci na ceste dvaja, jeden vedľa druhého, dvaja svedkovia, ktorí sa vzájomne podopierajú.
Pred vyše 20 rokmi – ako čersto pokrstení – sme sa s Alenkou ocitli v sobotu v zbore, kde bol StanoBielik uvedený do kazateľskej služby. Na všetko, čo sa v tú sobotu dialo, som už zabudol, neviem si ani spomenúť, na ktorom zbore to bolo, ale nikdy nezabudem na jednu vetu z modlitby, ktorú vyslovil brat Alois Bárta. Kľačal na zemi a oproti nemu kľačali Stano a Marcela. Najprv sa pomodlil modlitbu nad Stanom a potom sa zvlášť modlil za Marcelu. A z jeho úst zaznela prosba, aby sa Marcela ako manželka kazateľa stala „matkou Izraela“. Nás s Alenkou tie slová silno zasiahli. Byť matkou Izraela znamenalo kráčať po boku manžela a spolu s ním niesť svedectvo o našom Bohu, podieľať sa na spoločnej službe, vytvárať dobré rodinné zázemie. Atmosféra, ktorú sme vtedy zažili a pár slov v modlitbe malo na naše budúce rozhodovanie pre kazateľskú službu obrovský vplyv.
Dnes by možno výraz „matka Izraela“ vyvolal na tvárach niektorých našich členov ľahký úsmev, možno by mu nerozumeli a pripadal by im ako z vystrihnutý z historického filmu. Dnes máme na spoločnú manželskú zodpovednosť v cirkvi trochu emancipovanejší pohľad, pod vplyvom spoločnosti sa aj v našich kazateľských rodinách menia úlohy a vzájomné postavenie muža a ženy. Menia sa aj nároky a očakávania členov zboru nielen na kazateľa, ale aj na jeho manželku smerom k väčšej tolerancii a slobode pri rozhodovaní o tom, aké miesto služby si v zbore nájde.
To však nič nemení na tom, že kazateľ a jeho manželka sú povolaní k spoločnej svedeckej službe.
Povedzme si ešte, aké posolstvo mali učeníci niesť.
Luk 10,1-5
Mat 10,7-12
Ján 20,19-21
Už na prvý pohľad je z textu jasné, že oveľa viac pozornosti Ježiš venuje inštrukciám, čo si majú alebo nemajú brať na cestu, než tomu, čo majú hovoriť.
Do popredia sa dostáva vonkajšia nezaistenosť a bezbrannosť cestujúcej kazateľskej dvojice. Akoby tým naznačoval, že ľudí neoslovuje ani tak to, čo konkrétne hovoria, ale ich spôsob existencie, ich život.
Ale zároveň sa vo všetkých čítaniach v kontexte vyslania objavuje pozdrav pokoja. V jednom prípade ho adresuje Ježiš učeníkom: Pokoj vám (dokonca dvakrát) a potom im povie: Ako mňa posiela Otec, tak aj ja posielam vás. V druhom dostávajú učeníci pokyn, aby sa všade, kam prídu, pozdravili slovami: Pokoj tomuto domu, a aby sa stali šíriteľmi pokoja, odpustenia, zmierenia, záchrany v Ježišovi.
Prajem vám sestry a bratia, aby mal Pán Boh vo vás všade, kde vás postavil dvoch svedkov, ktorí budú napriek vlastnej zraniteľnosti a krehkosti šíriteľmi a zvestovateľmi Božieho pokoja.
