Ďalšie kolo postrehov zo San Antonia začnem hudbou. Hrala a spievala sa „klasika“- zborové alebo sólové piesne sprevádzané veľkým orchestrom, organom či klavírom. Pomalé a precítené. Nič proti, ale žiaľ, vytratila sa pestrosť hudobných žánrov, ktorá odráža etnickú, národnostnú a kultúrnu rôznorodosť cirkvi. Dominovala konzervatívna uniformná hudba ako vzor správnej liturgickej kulisy. Predvádzaný hudobný štýl konferencie kontrastoval s poznámkou Jamesa Nixa (riaditeľ Ellen G. White Estate), ktorý pri spomienkach na posledné dni Ellen Whiteovej poznamenal, že čím bola staršia, tým viac milovala živé a dynamické piesne. Chýbali mi živé africké a latinskoamerické rytmy, mládežnícke hudobné skupiny, spontánne spevy detí aj vojkovická dychovka:-). Možno sa mýlim, ale na pódiu som ani raz nevidel gitaru a o bicích ani nehovorím. (Hoci v playbackových nahrávkach ich bolo počuť. Dôležité je však, že ich oko nevidí.) Alebo strácame schopnosť tešiť sa z aj v Božej blízkosti cez pestrú, živú a radostnú hudbu a spev? Bola by škoda, ak by sme ako „biblický“ zadefinovali ešte aj druh hudby a dali mu nálepku „jediný správny“. Ak išlo o zámer zabrániť prenikaniu „svetských“ vplyvov medzi delegátov, nie som si istý, či bol prehradený ten správny potôčik pokušení, ktoré hrozia Božiemu ľudu.
K hudbe pridám modlitby. Páčilo sa mi, že v hale boli vyhradené miestnosti pre modlitebné stíšenie – spoločné i súkromné. Sám som v jednej z nich po hlasovaní o ordinácii žien pobudol a počul úprimné modlitby, aby výsledok nenarušil jednotu cirkvi. Občas však modlitby neprichádzali ako spontánne volanie po vedení Božím Duchom, ale ako predpísaná povinnosť, pokračovanie presviedčania o správnom názore zbožnejšími slovami alebo prostriedok na upokojenie rozbúrených emócií či názorov. Veľa a často nemusí byť známkou skutočnej zbožnosti a duchovnosti. Otvoriť sa Bohu a jeho vedeniu nemusí byť vždy sprevádzané predkladaním požiadaviek a očakávaniami.