Trpaslíci na Pánovej vinici
Slovo „gýč“ je označením produktu falošného umenia. Je to hanlivý výraz pre dielo, ktoré na prvý pohľad či dojem poteší oko, ale nemá nijakú umeleckú hodnotu. Jeho symbolom sa stal trpaslík v záhradke na priedomí. V širšom význame je to braková, síce ľúbivá, ale sentimentálna a plytká kultúra. S gýčom sa stretávame vo výtvarnom umení i v literatúre, ale aj na televíznej obrazovke vďaka stále obľúbenejším telenovelám. Usmieva sa na nás nejaký ten trpaslíček aj v cirkvi? Akú má podobu?
Improvizácia na dva tóny?
Na mňa občas cerí zuby cez ilustrácie biblických motívov a postáv v niektorých našich duchovných knihách staršieho dáta a cirkevných časopisoch (predovšetkým amerických). Usmieval sa na mňa aj počas Netu 98 cez obrázky, ktoré sa objavili ako súčasť prezentácií hlavného rečníka. Nie som odborník na výtvarné umenie a viem, že hranica medzi gýčom a skutočným umeleckým dielom môže často splývať. Reakcie mnohých fundovaných čitateľov našich kníh i návštevníkov netových prednášok ma však utvrdili, že nesmieme podceňovať ani estetickú či výtvarnú stránku zvestovaného posolstva. Nevkusné, naivné až gýčovité importované ilustrácie biblických právd, tém a udalostí v európskom kultúrnom prostredí pôsobia prinajmenšom rušivo a cudzo. Európa má za sebou bohaté dejiny kresťanského výtvarného umenia (od malieb v katakombách cez neprekonateľné diela da Vinciho, Raffaela, Rubensa či Rembrandta až po súčasných kresťanských výtvarných umelcov Wagnera či Aitchisona). Ak ako cirkev ignorujeme naše duchovné a kultúrne dedičstvo a nahrádzame ho v spirituálnej a misijnej oblasti povrchnými výrazovými prostriedkami tzv. globálnej kultúry, nedivme sa, že spoločnosť nás vníma ako „cirkev z dovozu“. Znalca svetovej opery ťažko umelecky nadchne improvizácia pouličného speváka na dva tóny.
Návrat k obrazoborectvu
Pápež Gregor Veľký na konci 6. storočia odstránil hrozbu obrazoborectva (hnutie proti uctievaniu obrazov v cirkvi) výrokom, že maľby môžu poslúžiť negramotným podobne, ako knihy slúžia tým, ktorí ich čítajú. Niektoré maľby v našich publikáciách či prezentáciách, ktorými oživujeme biblické vyučovanie, ma o mojej negramotnosti ustavične presviedčajú. Predovšetkým obrázky, ktoré približujú „nedoučenému“ čitateľovi život na novej zemi, prípadne nebeský súd. To, že ide o biblický námet, nie je ospravedlnením jeho gýčovitého spracovania. V čitateľovi sa vytvárajú rozprávkové, fantazijné, falošné predstavy o nebeskom domove. Podobné je to so známym vyobrazením posledného súdu, keď muž v obleku (prečo sú všetci muži v telenovelách v obleku?) stojí pred obrovskými žiarivými doskami Božieho zákona. A podľa variant stojí na jednom obrázku Ježiš vedľa neho a anjel niečo zapisuje do knihy, na druhom sedí Kristus ako sudca nad zákonom a oproti mužovi v obleku sedí anjel za stolom nad otvorenou knihou a pravdepodobne pripomína mužovi jeho previnenia alebo mu kladie otázky. Podobné maľby vo mne vyvolávajú túžbu stať sa obrazoborcom. Zjednodušenie hlbokej pravdy ju môže nebezpečne skresliť. Herézia sa dá vyjadriť nielen slovom, ale aj zdanlivo biblickým obrazom súdu, ktorý nám vštepuje do mysle, že náš život je hodnotený na základe poslušnosti prikázaniam. Prostriedok na odstránenie duchovnej „negramotnosti“ sa tak stáva v rukách teologicky a často aj umelecky nevzdelaného človeka nástrojom jej ďalšieho prehlbovania. Biblické obrazy súdu či apokalyptické vízie nie sú vždy videozáznamom či fotografiou eschatologickej reality. Často sú metaforou, podobenstvom, náznakom, modelom, symbolom. Obraz obrazu tak môže ich interpretáciu významne posunúť a nahrádzať vedecké výkladové metódy umeleckými.
Nebojme sa nahoty slova
Desatoro zakazuje zobrazovanie akéhokoľvek božstva a nepriamo presúva dôraz na symboliku slova. Prvú významnú konfrontáciu slova a obrazu nachádzame v príbehu o zlatom teľati. Zdá sa, že slovo prehráva. Rozbíja sa na tisíc drobných úlomkov. Iba zdanlivo. Židovský národ s väčšími či menšími úspechmi bude v celých dejinách tie drobné úlomky zbierať a skladať, bude sa spoliehať iba na slovo. Božie zjavenie, Božiu podobu nezhmotní do statiky obrazu, ale dynamiky slova. No kresťanovi, ktorý sa zrodil v antickom svete, už zvestované slovo nestačí. Túži po zmyslovom spojení s božským svetom. Kristus ako obraz Boží sa stáva vzorom pre vytváranie ďalších „obrazov“. Kresťania začínajú využívať umelecké formy ako hmatateľné pomôcky na hlbšie pochopenie právd evanjelia. Slová (príbeh, udalosť, zjavenie) sa zbavujú nahoty a odievajú sa do nového príťažlivejšieho habitu, do obrazu, do média. Pokušenie je príliš silné… Neobišlo ani nás.
Ovládnu trpaslíci cirkev?
Slovo aj obraz možno znehodnotiť. Slovo bez vnútorného významu sa mení na klišé, obraz na gýč. My, ktorí v cirkvi pracujeme so slovom (občas aj s obrazom), si musíme byť vedomí nebezpečenstva vyprázdnenia významu. Slová sa potom menia na vzletné frázy a obrazy na prázdne gestá. Zvyšuje sa dôraz na vonkajší efekt, ktorý je sprevádzaný nepresvedčivým pátosom, teatrálnosťou a na sentimente založenej rétorike. Načrtnúť katastrofický scenár? Cirkev, ktorá má poskytnúť svetu pravý duchovný pokrm slova, sa mení na stánok s rýchlym, ale „prázdnokalorickým“ občerstvením. Cirkev sa mení na McCirkev, adventizmus na McAdventizmus. Dôraz sa kladie na vybudovanie širokej siete stánkov, nie na zvýšenie výživnosti a kvality ponúkanej stravy. Z Božej cirkvi, cirkvi slova sa stáva fastfoodový obchodný reťazec.
„Na počiatku bolo Slovo“
Najúčinnejším prostriedkom proti prenikaniu gýča a povrchnosti do cirkvi je návrat k S(s)lovu. Nie som odporcom obrazu. Chcem len pripomenúť, že „na počiatku bolo Slovo“. Neponáhľajme sa obliecť ho, neutekajme pred jeho nahotou. Zachovajme ho v jeho pôvodnej jednoduchosti, nie vždy zrozumiteľné, často nevysvetlené. Hospodin je zárukou, že si vždy nájde cestu k poslucháčovi.