Slovenský Rím – taký prívlastok má slovenské mesto Trnava. Od roku 1543 tu totiž sídlilo ostrihomské arcibiskupstvo a dodnes je tu sídlo arcibiskupa a metroplitu. Zbor som navštívil prvýkrát a chcel som vedieť, ako sa žije adventistom v slovenskom Vatikáne. Adresa zboru: Kapitulská 23. Tiež symbolické.
Zaujímavá sobotná škola – hľadali sme príčinu Božieho výroku, že Mojžiš a Áron nevojdú do zaľúbenej zeme, lebo neverili v Hospodina a neposvätili ho v očiach Izraelcov. Našli sme niekoľko možných vysvetlení, ale pre nedostatok „písomných podkladov“ a veľkú zemepisnú a časovú vzdialenosť sme pokorne vyznali, že budeme naďalej dôverovať Hospodinu, že jeho rozhodnutie bolo správne. Páčila sa mi poznámka jedného brata, že pre neho to znamená, že Boh nemá žiadne protekčné deti, ktorým by toleroval to, čo iným nie. A pre mňa bolo poučné, že Hospodin prísnejšie hodnotí chyby vodcov, než ľudu. Ale dôležité je, že ich napriek chybám neprestáva mať rád a naďalej s nimi komunikuje, počíta a dokonca môžu zomrieť v jeho „náručí“.
Poobede sme spolu so zborom diskutovali o budúcnosti cirkvi a jej smerovaní. Padali zaujímavé otázky. Zazneli aj tóny vážnej hudby v podaní malého sláčikového telesa. Pripomenul som si časy, keď som s nimi hral na jednej z konferencií Slovenského združenia. Bola to pekná a povzbudzujúca sobota.
Keď som sa vracal domov okolo futbalového štadiónu Spartaku Trnava, práve zaznela obrovská oslavná salva na celé mesto – Trnavčania dali určite gól. Velebili šikovného útočníka. Len pár metrov od štadióna sme celú sobotu velebili a oslavovali nášho Pána – nebolo nás až tak počuť, ale verím, že radosť v našom srdci ostane dlhšie, než fanúšikom po vyhratom zápase.
PS: V Trnave som dostal tip na jednu úžasnú duchovnú pieseň – tu je odkaz: