Umenie odísť a ostať (sám sebou…)
Súčasná realita českého politického života ukazuje na rozkolísanosť moci, ktorá je na dosah raz na jednej raz na druhej strane. Povolebný pat, vytváranie koaličných zlepencov, nervozita hlavných straníckych reprezentantov a z toho prameniace emotívne vyhlásenia, to všetko ukazuje, že túžba po uchopení moci na jednej strane a neochota vzdať sa jej na strane druhej vytvárajú napätie, ktorým žije celá spoločnosť.
Zbor ako trest?
Existuje podobný fenomén aj v cirkvi? Možno nie v takejto vyhrotenej podobe. Popreli by sme však realitu, keby sme tvrdili, že v súvislosti s výmenou na administrátorských postoch na rôznych úrovniach cirkevnej organizácie nedochádza k určitému napätiu.
V politike ide o otvorený a tvrdý boj. Strata schopnosti mocensky kontrolovať spoločenský život (najmä finančné toky) sa považuje za politickú porážku. Politici sa často uchyľujú k pochybným prostriedkom, len aby sa čo najdlhšie udržali pri moci. V cirkvi nehovoríme o porážke, ale poznáme jej mäkšie formy, ktoré však obeť vníma psychologicky ako prehru. Mohli by medzi ne patriť napríklad odchod administrátora do dôchodku, neočakávané nezvolenie do funkcie, odsťahovanie kazateľa na menší či vidiecky zbor, prechod na „nižšiu“ pozíciu v cirkevnej organizácii či inštitúcii a pod. Verejne sa deklaruje, že najvyšším povolaním je služba kazateľa v zbore, ale kdesi v nás je hlboko zakorenená predstava, že odídený administrátor si za svoje dlhoročné zásluhy vo funkcii zaslúži viac, než „obyčajné“ kazateľské miesto. Celoživotné skúsenosti treba využiť pre dobro cirkvi inak než na pastoračnej návšteve u osamelej staršej sestry či brata.
Je čas Božieho povolania i odvolania
Neschopnosť vyrovnať sa so stratou moci a postavenia, čo má za následok zníženie pocitu dôležitosti a vlastnej hodnoty, sa kompenzuje okrem iného neprimeraným sledovaním nástupcu vo funkcii. Bývalý funkcionár pozoruje každý jeho krok, prípadne sa na svojho nástupcu vyzvedá medzi bývalými kolegami, ktorí neprestali obdivovať vodcovské kvality bývalého šéfa. Tu sa zvlášť vyznamenávajú postaršie sekretárky a účtovníčky, ktoré si za dlhé roky vernej spolupráce nadobudli k svojmu nadriadenému takmer materinský vzťah. Zvláštne uspokojenie prežíva pri zmienke o tom, ako ich nový vedúci nezvláda agendu, ako mu už ktosi stihol cez telefón vynadať, ako sa topil pri diskusii na dôležitom výbore a pol dňa prekladal e-mail zo zahraničia. A priam zbožňuje vety typu: „Brat, to keď si tu bol ty, všetko fungovalo ako hodinky…“ Je to psychologická obrana pred pocitom zbytočnosti a hrozbou zo straty významu, čo je zvlášť pre mužov jedna z najsilnejších životných potrieb. Potrebujeme okoliu aj sebe dokázať, že sme neprestali byť dôležití a stále sme nepostrádateľní a nenahraditeľní. Ak bývalý funkcionár trpí týmto syndrómom, znamená to, že už „presluhoval“ a mal z funkcie odísť skôr. Umeniu odísť sa treba učiť. Ak na potvrdenie Božej vôle pri zvolení do funkcie potrebujeme počuť tichý hlas Ducha Svätého, na upozornenie, že je čas odchodu Duchu Svätému často nestačia hlasivky.
Svätá nedoslýchavosť
Z biblických postáv trpel podobnou nedoslýchavosťou kráľ Saul. Žil v slepom presvedčení raz pomazaný navždy pomazaný (v našich podmienkach raz zvolený, navždy alebo aspoň do dôchodku zvolený), aj keď Hospodin si pre svoj plán už dávno vyvolil úplne iného človeka. Iróniou je, že Saul proti nemu dokonca bojoval. Existuje spôsob, akým nám môže Pán Boh povedať, že náš čas v jeho službe na určitom mieste sa naplnil? Že nemusíme pociťovať prehnanú zodpovednosť za smerovanie cirkvi ani za jej stav a že nestojí za to používať sväté triky a zákulisné praktiky na udržanie sa vo funkcii? Existuje vôbec nejaká terapia na tento chorobný kŕč strachu zo straty moci a vplyvu, ktorý býva často zakrývaný skalopevným presvedčením o vlastnom, takmer mesiášskom vyvolení na funkciu?
Good Bye, Lenin
Receptom na riešenie uvedeného problému by mohla byť myšlienka z nemeckého filmu Good Bye, Lenin. Bývalá aktívna členka východonemeckej komunistickej strany po úraze upadne na niekoľko mesiacov do bezvedomia. Počas jej pobytu v nemocnici sa zrúti komunistický režim a všade okolo nej sa život zmení na nepoznanie. Jej dve dospelé deti však majú strach, že ak sa matka preberie z kómy, stret s „kapitalistickou“ realitou ju psychicky zruinuje. Preto sa rozhodnú okolo nej vytvoriť realitu podobnú tej komunistickej. V televízii jej z videa prehrávajú Honeckerove prejavy, pred oknami paneláku postavia trabanty a potraviny balia do obalov, ako ich mama poznala zo starých zlatých čias.
Nestálo by za to vybudovať v cirkvi podobný umelý svet, nejakú univerzálnu inštitúciu, ktorá by sa po voľbách či presunoch kazateľov stala aspoň na určitý čas prechodným domovom pre všetky obete organizačných zmien? Napríklad ja ako preceptor by som tam mal po odchode zo seminára pripravenú kanceláriu zariadenú presne v tom štýle ako na seminári (s menovkou na dverách a s mobilným telefónom na stole). Pravidelne by som sa zúčastňoval na porade s fiktívnym riaditeľom, na udržanie pocitu dôležitosti by som odučil niekoľko predmetov a dal niekoľko životne dôležitých rád prítomným zaplateným komparzistom, ktorí by predstavovali študentov. A v budove by boli podobné kancelárie pre bývalých administrátorov združení, únie či riaditeľov inštitúcií, ktorí by zvolávali porady, viedli výbory a podpisovali dôležité dokumenty (na podpisovanie sa nesmie v nijakom prípade zabudnúť). Určení ľudia by im telefonovali, oslovovali by ich brat riaditeľ alebo tajomník, zverovali by sa im s problémami a žiadali od nich radu a pomoc. Po absolvovaní tejto prechodovej fázy by bolo stretnutie s realitou menej bolestné.
Článok ako autoterapia
Vzhľadom na blížiace sa konferencie združení som mal pri písaní týchto riadkov dilemu, či sa to nebude pokladať za skrytú výzvu pre niektorých administrátorov, že je čas odísť. Nemám to v úmysle. Akákoľvek časová zhoda s konferenciami či počtom funkčných období konkrétnych administrátorov je náhodná. Píšem to predovšetkým preto, že sa bojím o seba. Najväčší strach nemám z tzv. presluhujúcich administrátorov, ale sám zo seba. Obávam sa, že raz budem tak presvedčený o vlastnej výlučnosti a nenahraditeľnosti (a je úplne jedno či ako kazateľ, administrátor alebo učiteľ), že Duch Svätý so svojím odvolacím dekrétom sa ku mne nedostane. Bojím sa, že dôležitejšie ako Boží hlas budú pre mňa výhodné zamestnanie mojej manželky, kvalitné vzdelanie pre moje deti, komfortné bývanie a dostupnosť služieb. Bojím sa, že presvedčím sám seba, že v cirkvi sa ešte nenarodil môj nástupca, čo bude dôvod na ospravedlnenie „doživotného“ zotrvania v určitej pozícii. Vďaka Bohu, že to nebude pravda. Vďaka Bohu, že má náhradu za každého z nás, hoci aj v podobe kameňov, ako to povedal Ježiš. Kto vie, o koľko krokov vpredu by dnes bola cirkev, keby jej predstavitelia na všetkých organizačných stupňoch s rovnakou ochotou, s akou prijali svoje zvolenie, prijali aj slovo na rozlúčku: Ďakujeme…