Týždeň som nevidel svoj Diár ani vaše komentáre. Už mi to chýbalo. Nechcem vás unavovať detailami svojho pobytu v nemocnici, ale pár postrehov predsa len napíšem – možno aj ako autoterapiu.
O druhej v noci zo soboty na nedeľu som sa zobudil na bolesť v ľavom boku a vedel som, že to len tak neprejde. Asi pol hodinu som trpel statočne sám, aby som nemusel budiť Alenku, ale potom sa to nedalo vydržať. Moja statočná žena okamžite volala sanitku, ale odmietli nám ju poslať, že to budú bolesti chrbtice a že si mám zobrať Ibalgin a že keď sa bolesť nepominie, máme na pohotovosť ísť sami. Okolo tretej sme nasadli do auta a s ukrutnými bolesťami sa vydali hľadať na Karlovo náměstí pohotovosť. Výkrikom „Co je?“ nás privítal starší vrátnik na jednom mieste a odkázal o ulicu ďalej. Tam z nás boli podobne nervózni a poslali nás na Štepánsku. Tú som už nebol schopný nájsť a kvôli pocitom na zvracanie a hnačku som prišiel z posledných síl domov. Na zúfalé prosby nám nakoniec poslali sanitku a odviezli ma na urologickú kliniku (mojej žene nedovolili ísť v sanitke so mnou). Tam som o pol piatej zobudil sestričku aj doktorku, ktorých prístup k zvíjajúcemu sa pacientovi tiež nebol najideálnejší. Chceli vedieť len „validné“ informácie, žiadne slovo navyše ich nezaujímalo a keď som nad niektorou ich otázkou premýšľal dlhšie ako sekundu, už boli z toho podráždené. Asi polhodinovú vyšetrovaciu procedúru (poslali ma samého na rontgen na druhý koniec chodby) som absolvoval bez akejkoľvek utišujúceho prostriedku. Medzitým RTG snímok ukázal, že mám v močovode asi 4 mm kamienok. Injekciu som dostal na koniec a zabrala asi po 15 minútach. Po nej som bol poslaný domov s tým, že mám prísť na oddelenie, keď budem mať teplotu vyššiu ako 38 a neznesiteľné bolesti. Odplazil som sa domov a o pol šiestej ráno na Belgickej si vybral lieky. Už pri okienku mi ale prišlo znovu zle. Statočne som sa však držal rady lekárky a ostal doma až do desiatej s neutíchajúcimi bolesťami. Už keď som vedel, že to nezvládnem, tak som volal jednému milému bratovi, ktorý mi pomohol vybaviť akútny príjem na klinike. Keď sme prišli s Alenkou na ambulanciu, sestrička (už iná) otvorila dvere a povedala: „Vy nevypadáte, žeby ste měl nějaké bolesti.“ A to som už nevydržal a povedal jej pár nemilých slov (samozrejme v rámci slušnosti).
Prvé dva dni som bral infúzie proti bolesti a stále dúfal, že pitím a skákaním, ako som to písal, sa kamienok dostane von. Nestalo sa a v utorok k večeru som dostal takú zimnicu, že bolo jasné, že operácia je nevyhnutná. Potom som nacievkovaný ležal 36 hodín v jednej polohe na posteli, čo nebolo najpríjemnejšie, ale som rád, že to mám už za sebou a som konečne doma.
Vďaka všetkým za podporu, za modlitby a smsky. Veľmi si to vážim.