Smerovanie cirkvi po Generálnej konferencii
Bol som pri tom, keď Ted Wilson prišiel prvýkrát ako novozvolený predseda Generálnej konferencie na menovací výbor a zožal obrovský neutíchajúci potlesk. Väčšina jeho členov ho volila a vítala ako lídra novej éry života cirkvi, jej nového začiatku a smerovania. Nadšenie z novej voľby bolo obrovské. Očakávania ešte väčšie. Od voľby uplynulo už niekoľko mesiacov. Ako prijíma cirkev u nás nové výzvy? Stotožňuje sa s nimi, alebo je pri ich hodnotení rozdelená?
Oživenie tradičného adventizmu ako nová vízia
Už prvé slová Teda Wilsona nenechali nikoho na pochybách, že vie, čo cirkev potrebuje a že je na svoju vodcovskú úlohu dobre pripravený. Hovoril pomaly, uvážlivo, ale dôrazne. O tom, že cirkev adventistov nie je len ďalšou cirkvou, ale Božím vyvoleným ľudom, že nehovorí frázu, ak vyznáva, že verí v skorý Kristov príchod, prorockú úlohu EGW, šesťdňové stvorenie, Kristovu spravodlivosť, neskorý dážď Ducha Svätého, Písmo, ako základ našej vierouky a misijné poslanie cirkvi. Nakoniec v svojom krátkom prvom oslovení vyzval k reforme a oživeniu cirkvi. Pre svoju administratívnu neskúsenosť pokiaľ ide o vhľad do globálnejších problémov, ktorými žije naša celosvetová cirkev (predovšetkým v USA, Ázii, a Afrike), som nemal odvahu hodnotiť jeho krátky vstup, v ktorom naznačil, kde stojí a na čo bude klásť reformné dôrazy. Zaskočila ma razantná a náhla zmena kurzu. Akoby cirkev pod vedením Jana Paulsena nešla správnym smerom. Slovník Teda Wilsona mi pripomenul obdobie 80-tych rokov, keď som začínal chodiť do zboru a staršia generácia kazateľov používala za kazateľnicou podobné výrazy. Vtedy to bola pre mňa – nového záujemcu o adventistické posolstvo – prítomná pravda. Týmto jazykom cirkev vtedy hovorila a poslucháči mu rozumeli. Dnes je však cirkev o generáciu ďalej a žije v odlišnom (a treba zdôrazniť, že v európskom) spoločenskom i duchovnom kontexte než pred desiatkami rokov. Rozumie výzvam svojho nového predsedu? Ale otázka by mohla znieť aj opačne: Rozumie Ted Wilson novej generácii adventistov v Európe? Na Slovensku? V Čechách? Vie o tom, akým vývojom prešla naša cirkev za posledných 30 rokov? Vie, čo znamená byť adventistom vo vzdelanej, kultúrne a ekonomicky vyspelej, ale sekularizovanej a kritickým myslením poznamenanej Európe? Vie, s akými problémami a otázkami zápasí európsky kresťan pri hľadaní svojej identity v konfrontácii s prostredím, v ktorom žije a pracuje?
Biblické kázanie, alebo motivačný prejav?
Asi máloktoré „inauguračné“ kázanie predsedu GK vyvolalo takú živú diskusiu a rozporuplné reakcie ako prvé sobotné kázanie Teda Wilsona v Atlante. Vyhnem sa hodnoteniu kázania z homiletického hľadiska. Administrátori cirkvi všeobecne a predovšetkým v americkom prostredí pod pojmom kázanie nerozumejú vždy biblické či výkladové kázanie, ktorého základom je výklad ucelenej myšlienkovej jednotky prostredníctvom historického, gramatického a literárneho skúmania biblickej pasáže v jej kontexte s aktuálnou aplikáciou citlivo zasadenou do života poslucháčov. Podľa vzoru politických prejavov chápu kázanie ako príležitosť na pozadí vybraného proklamatívneho biblického výroku (ktorý slúži len ako motto) hodnotiť skôr stav cirkvi, než ísť do hĺbky textu a nechať prehovárať do života poslucháčov predovšetkým Božie slovo. Na základe množstva odvolávok na texty Písma vzniká dojem, že ide o bohoslužobné kázanie. O „biblickosti“ kázania však nerozhoduje počet citovaných biblických veršov, ale spôsob a poctivosť výkladu textu. Najdôležitejšou časťou biblického kázania nie sú kazateľove myšlienky a predstavy o tom, čo by poslucháč (alebo celá cirkev) mali alebo nemali robiť, ale pokorné načúvanie a reflexia Božieho hlasu v jeho zjavenom Slove. Zvrchovaná autorita svätého Božieho slova, na ktorú sa v kázaní brat Wilson odvoláva, môže byť paradoxne znižovaná aj účelovým a výlučne doktrinálnym spôsobom výkladu. Zvlášť, ak sa k tomu pridá nadmerný počet citátov z diel Ellen G. Whiteovej, ktoré namiesto osvetlenia biblického posolstva ho môžu dokonca zatieniť a zneprehľadniť.
Rozumie niekto nám, Grékom?
Spontánne pozitívne reakcie prítomných poslucháčov počas Wilsonovho kázania ukázali, že predstavená vízia smerovania cirkvi má podporu a nachádza svojich príjemcov. Jasne definovaná adventistická identita, jednoduchý výpočet podmienok obnovy a oživenia cirkvi a konkrétne pomenovanie ohrozovateľov cirkvi poskytujú časti členskej základne pocit duchovného bezpečia a pevné zachytné body v organizačných, teologických i duchovných zápasoch a zmätkoch, ktorými cirkev žije a prechádza po celom svete. Mnohé z Wilsonových vyjadrení sú namieste a s najväčšou pravdepodobnosťou reagujú na sekularizáciu cirkvi, krízu identity a tendenciu ustupovať z biblických a tradičných teologických postojov cirkvi a spochybňovať naše vieroučné piliere. Vážim si jeho ľudskosť, pokoru, zbožnosť a túžbu po oživení cirkvi. Páči sa mi jeho priamosť a ochota komunikovať s ľuďmi a modliť sa s nimi. Ak sú však niektoré vízie vyslovené bez zasadenia do konkrétneho cirkevného kontextu a ostanú bližšie nevysvetlené, môžu byť veľmi ľahko zneužité a nesprávne interpretované. Napríklad zmienka o „všadeprítomných a kompromisných aktivitách ekumenického hnutia“ uvedená medzi negatívnymi javmi súčasného sveta ako znameniami Kristovho príchodu. Čo sa tým myslí? Je každá spoločná aktivita cirkví automaticky nežiaduca a vedie ku kompromisom? Majú sa členovia zborov prestať zúčastňovať na spoločných modlitebných stretnutiach s členmi iných cirkví? Majú mať výčitky, ak sú pozvaní na spoločnú bohoslužbu? V Európe spoluprácu medzi cirkvami vnímame inak než možno inde vo svete. Nechceme byť xenofóbni a vylučovať ostatných kresťanov z Božej milosti. Nie sme súťaživí a nechceme sa vyvyšovať nad iných kresťanov.
Podobné bližšie nevysvetlené narážky a varovania týkajúce sa nových evanjelizačných metód, spôsobu bohoslužby, metód výkladu Biblie atď., ktoré zazneli v kázaní, môžu vzbudzovať dojem, že vystačíme s tým, čomu veríme, že sa nepotrebujeme ďalej teologicky rozvíjať a že všetko nové a progresívne v cirkvi je podozrivé. Zaznieva výzva na návrat k tradičnému adventizmu. Akoby cirkev a jej identita či existencia boli dôležitejšie ako posolstvo či poslanie, ktoré má. Sme vyzvaní ísť vpred, ale s pohľadom upretým do minulosti na tradičné metódy evanjelizácie a výkladu Písma. Stotožní sa väčšina cirkvi u nás s touto víziou budúcnosti adventistického hnutia?
Zmierňujúce posolstvo predsedu divízie
Ak by to tak bolo, predseda našej divízie B. Vertallier by nenapísal predsedom únií „pastiersky list“, v ktorom oslovoval aj členov s trochu odlišným ako oficiálnym presvedčením o určitých doktrínach, ako napríklad stvorenie, svätyňa a cirkev ostatkov. Uistil ich, že ich stále pokladá za verných členov cirkvi a zmierňuje tým ich pochybnosti, či sú dosť dobrí adventisti a majú vôbec miesto v cirkvi, ak s určitými zdôrazňovanými teologickými postojmi nesúhlasia. Pán vidí aj za doktríny a teológiu – tak znelo v skratke jeho posolstvo „zmalomyseľneným“ Európanom. Situácia, keď musí predseda divízie písať vysvetľujúce a upokojujúce slová k prvým reformným dôrazom nového predsedu ukazuje, že ide skôr o víziu jedného muža, než spoločnú víziu širšieho vedenia celosvetovej cirkvi, do ktorej patria aj predsedovia divízií. Alebo hlas dvoch predsedov európskych divízií (EUD a TED) zaniká medzi zvyšnými jedenástimi svetovými divíziami? Náš reprezentatívny model cirkvi eliminuje závislosť smerovania cirkvi od rozhodnutia silných jednotlivcov (vrátane predsedov) v jej vedení. Podporuje skôr kolektívne rozhodovanie, spoločnú diskusiu a spoločné hľadanie. Zvlášť, ak ide o smerovanie celosvetovej cirkvi. Očakával by som, že skôr než novozvolený predseda vysloví akékoľvek slovo o ďalšom smerovaní cirkvi, okrem modlitieb a pokorného premýšľania o vlastnej nedostatočnosti, strávi čas na spoločnej porade so svojimi najbližšími spolupracovníkmi. Medzi nich patria nesporne viceprezidenti GK a 13 predsedov divízií. Možno sa mýlim, ale akákoľvek vízia budúcnosti cirkvi, akékoľvek slovo o jej smerovaní a návrhy na jej oživenie a reformu by sa mali rodiť, triediť a vytvárať v tomto kolektíve, nielen v predstavách jedného muža. Naša múdra priekopníčka už dávno napísala, že Pán Boh nevedie jednotlivca, nech by bol akokoľvek osvietený, ale cirkev ako celok. A európsku časť cirkvi (aj keď merané počtom členov je možno zanedbateľná) z neho nemožno vylúčiť.
Veľký spor vekov ako najvhodnejší misijný projekt?
Jedným z prvých krokov nového vedenia cirkvi bolo rozhodnutie dostať do každej domácnosti v poštovom okruhu Silver Spring, kde je sídlo Generálnej konferencie, knihu Veľký spor vekov. Tento projekt je len časť úsilia cirkvi v Spojených štátoch rozdať 116 miliónov kópii tejto knihy. Ted Wilson zdôvodnil výber publikácie tým, že je dôležité povedať našim susedom, v akej fáze dejín zeme sa práve nachádzame. Na námietku, že kniha nie je vhodná pre tých, ktorí cirkev adventistov nepoznajú, odpovedal, že bola vybratá pre kompletnosť jej posolstva. Armando Miranda, podpredseda GK, odporúčal vedeniu cirkvi v ostatných častiach sveta využiť tento projekt ako prostriedok na zasiahnutie nášho okolia. Nechcem hodnotiť vhodnosť či nevhodnosť rozdávania knihy Veľký spor vekov v USA. No aj mnohí naši americkí kolegovia vyjadrujú obavy z toho, aké posolstvo tým o sebe vysielame. Už či vedome alebo nevedome ukazujeme, že našou prioritou je špecifické posolstvo Ellen Whiteovej, nie posolstvo Písma. Ak by sme podobný misijný projekt uskutočnili v našej únii, posilnili by sme predsudky verejnosti voči cirkvi, ktorá vníma adventistov ako veriacich na okraji kresťanstva. Jedna z najnovších misijných kníh vydaných u nás (Přišel, zemřel, zvítězil) vydaná ako skrátená verzia Túžby vekov ukazuje skôr na kristocentrickú než prorocko-historickú orientáciu cirkvi u nás. Vyvýšiť Krista, poukázať na jeho službu zmierenia a odpustenia, zvestovať Božiu milosť (čo bolo dokonca mottom GK) považujem za prioritu zvestovateľskej činnosti cirkvi. Samozrejme, že máme špecifické vieroučné dôrazy a zvláštne prorocké poslanie. Som na to hrdý a pri každej vhodnej príležitosti ich rád zdôrazním. Ale svet okolo nás nebude zachránený, ak bude vedieť, v akej fáze dejín sa nachádza, ale osobne nespozná a nezamiluje si Pána dejín.
Cirkev adventistov siedmeho dňa je globálna cirkev a jej vedenie (na všetkých organizačných stupňoch) by malo byť rovnako citlivé na vývoj a spôsob uvažovania všetkých jej členov vo zverených oblastiach sveta. Nie je to výrobný koncern, ktorý sleduje krivku produktivity či ekonomického zisku a všíma si a podporuje len najproduktívnejšie dcérske spoločnosti. Cirkev je Kristovo telo, kde by nijaká jeho časť nemala byť prehliadaná a zanedbávaná. Súčasný trend vo vedení cirkvi pokiaľ ide o jeho teologické, organizačné a vieroučné dôrazy vnímam ako príležitosť na vzájomné načúvanie a dialóg všetkých zainteresovaných strán. Reformné úsilie Teda Wilsona sa nesmie stať bičom v rukách jednej skupiny veriacich proti druhým, ani zámienkou na radikalizovanie odstredivých síl v cirkvi. Nech sa stane skôr podnetom spoločného uvažovania nad otázkou kto sme, čomu veríme a aké je naše poslanie. Nech je podnetom k duchovnému oživeniu, ktoré nesporne ako cirkev potrebujeme. Bez ohľadu na to, kto je predsedom Generálnej konferencie.
Mikuláš Pavlík