Cesta do Pardubíc bola dosť dramatická kvôli snehovej kalamite. Cestoval som vlakom a tesne pred Pardubicami sme asi hodinu stáli. Napokon všetkom dobre dopadlo a hoci som prišiel na sobotnú školu neskôr, zhrnutie mi poskytlo prehľad o jej najdôležitejších myšlienkach.
Nebola to moja prvá návšteva zboru. Pred troma rokmi som robil v Pardubiciach „záskok“ za jedného študenta seminára, ktorý pre chorobu nemohol kázať, ako to mal naplánované v rámci priebežnej praxe.
Bola to sobota spojená so spoločným pohostením a odpoludňajšou diskusiou. Padlo mnoho zaujímavých otázok a mnohé z nich sa týkali aktuálnych problémov cirkvi a hľadaním ciest ako ich riešiť. Končili sme okolo štvrtej, ale rozchádzali sa ešte ďalšiu pol hodinu. Aj to bol dôkaz, že členovia zboru Pardubice (ale aj zboru Chrudim a Přelouč, ktorí tam boli spolu s nami) si majú čo povedať a bolo vidno, že sa majú radi. V cirkvi by to malo byť samozrejmé a je dobré to zažiť.
