Božie pôsobenie v dejinách izraelského národa ako to opisuje Starý zákon a potvrdzuje aj Nový ukazuje, že Boh sa k človeku skláňa na určitom mieste v určitom historickom okamihu a aktívne vstupuje do jeho sveta. Vyvedenie Izraelcov z Egypta je z tohto pohľadu kľúčovou udalosťou dejín Božieho ľudu a navždy spolupôsobí pri vytváraní jeho identity prítomnej i budúcej. Exodus však skrýva aj dôležité posolstvo o vzťahu medzi slobodou, vierou a zákonom – teda kľúčovými výrazmi Pavlovho listu Galaťanom. Exodus je akt vyslobodenia z otroctva – to je v Písme nespočetnekrát zdôraznené. Sloboda je prvý a bezpodmienečný dar, ktorý hebrejskí otroci v cudzej krajine od Hospodina dostávajú. Nie je ničím podmienená. 2 Moj 6,5 hovorí, že Hospodin sa rozpomenul na vzdychanie Izraelcov a na svoju zmluvu. Sloboda neprichádza ako dôsledok vypočutej modlitby. Nie je to ani odmena za dlhotrvajúce utrpenie alebo výsledok diplomatického a vyjednávačského Mojžišovho úsilia. Neprichádza ani ako výsledok skúšky či poslušnosti. Je to zvrchovaný Boží akt, na ktorý hebrejský otrok nemal nijaký nárok. Sloboda je Boží dar. Sloboda potom zakladá a prehlbuje vieru. Putovanie Izraelcov po púšti je ustavičnou konfrontáciou navonok oslobodených, ale vnútorne stále hriechom zviazaných Izraelcov s Hospodinom. V tejto konfrontácii, ustavičnom stretávaní sa s Bohom, sa buduje viera alebo naopak, prehlbuje nevera. Aj viera je dar. Je daná v kontexte slobody a zároveň oslobodzuje. Až potom prichádza dar zákona daný na Sínaji – ako ukazateľ a smerovka k lepšiemu životu. Nie ako test spravodlivosti, či skúšobný kameň poslušnosti.
Podobný model dôležitosti sleduje aj Pavel v 5. kapitole listu Galaťanom. „Kristus nás oslobodil k slobode.“ (Gal 5,1) To je základ ďalších Pavlových úvah o vzťahu medzi zákonom a vierou v ďalších veršoch. Sloboda v Kristovi vedie od otroctva k viere. Je to dôvera, ktorá ukončuje prekliatie človeka, ktorý dôvod svojej existencie vkladá do samého seba a pomáha si pritom zákonom.
Pre Pavla je zákon nepriateľ, pretože základom života je Boh. On dáva život, všetko oživuje. Vkladať nádej do niečoho, čo nedáva život je „prekliatím“. Základom života je dôvera, nie konanie a skutky. Ten druhý dôvod, prečo je ten, kto sa spolieha na skutky zákona pod kliatbou, spočíva v tom, že takýto človek má pred sebou nesplniteľnú úlohu – povinnosť naplniť celý zákon, bez výnimky – kto poruší jedno, porušil všetky. A to je nemožné.
Ak sa vrátim k názvu štvrtkovej biblickej témy (Poslušnosť viery), znovu to len dokazuje, že máme obavu hovoriť o viere bez toho, aby sme ju „chránili“ pred „nesprávnym“ výkladom. A tak k nej okamžite pridáme slovo poslušnosť. K viere však možno pridať aj iné slová než poslušnosť. Čo tak napríklad slovo zbožnosť alebo vďačnosť? Ak správne rozumieme slovu viera, niet sa čoho báť…