[download id=“7″] ma inšpiruje nielen ako teológ, ale aj ako človek – svojou ľudskosťou a odvahou niesť zodpovednosť za praktické mravné postoje v zápase proti nacistickej zlovôli. Inšpiruje ma, akým spôsobom premýšľal o cirkvi a jej vzťahu k svetu. Podľa neho je najdôležitejšou úlohou cirkvi prinášať svetu Božie slovo, slovo o Ježišovi a spáse v jeho mene. Konkrétne je to výzva k obráteniu, k viere v Božiu lásku v Kristovi, k príprave na druhý Kristov príchod a na prichádzajúce Božie kráľovstvo. Na základe tohto slova vzniká zodpovednosť cirkvi voči svetu. Cirkev má pripravovať cestu pre Kristov príchod, a jej právo zasahovať a vyjadrovať sa k určitým poriadkom sveta vyplýva z tohto poslania. Boh a cirkev majú byť chápaní ako stred, nie ako okraj života spoločnosti. Cirkev je zástupkyňou sveta, „vykupuje“ a obnovuje ho. Kvalita života spoločnosti závisí od kvality duchovného života cirkvi, ktorý je daný kvalitou jej spoločenstva so vzkrieseným Kristom.
Pre mňa je tento odkaz aktuálny v tom, že hovorí o zodpovednosti cirkvi nielen v tomto svete, ale aj za tento svet. Otázka je, aký model vzťahu cirkev a svet je ideálny. Cirkev v púšti, alebo cirkev v strede sveta? Cirkev, ktorá je na okraji spoločnosti ako „bezvýznamná“ veličina, alebo cirkev angažovaná, ktorá sa vyjadruje ku všetkým spoločenským otázkam? Je dnes vôbec možné vzhľadom na postoj spoločnosti k cirkvám dosiahnuť, aby bola braná vážne? Má cirkev duchovný a intelektuálny potenciál na to, aby viedla zmysluplný dialóg so „svetom“? Neodsunie ju spoločnosť na okraj, do púšte už len preto, že jej etické postoje dráždia väčšinovú spoločnosť? Aj keby sa cirkev ocitla v púšti, nesmie rezignovať na dialóg so spoločnosťou (a samozrejme aj s inými cirkvami). Bude si to však z jej strany vyžadovať viac pokory a lásky k svetu, pretože svet o jej „služby“ nežiada a často ich odmieta.
Znovu a znovu sa pýtam sám seba, čo je najdôležitejším poslaním cirkvi. Zvestovanie Božieho slova, Kristovo evanjelium, výzvy k obráteniu, slovo o druhom príchode nie sú veľmi obľúbené témy. Cirkev (a nemyslím len Cirkev adventistov) je potom v pokušení frustráciu z odmietnutia Slova svetom riešiť niekoľkými spôsobmi:
1. Sústredením sa na rôzne aktivity – sociálne, humanitárne, kultúrne atď. Ony sú iste potrebné a vyjadrujú práve konkrétnu zodpovednosť cirkvi voči svetu, ale ak cirkev stojí len na nich a zanedbáva zvesť evanjelia, potom stráca svoj najdôležitejší identifikačný znak.
2. Hľadaním sofistikovaných metód, ako sa priblížiť dnešnému človeku cez rôzne „zástierkové“ programy a dopredu naplánované vzťahy, aby ho doviedla do svojej cirkvi a rozšírila tak rady „vykúpených“.
3. Vytvorením nepriateľského vzťahu k svetu. Cirkev si „strasie prach z nôh“, pretože svet ju odmieta a vytvára si na obranu proti svetu bezpečné geto. Nechce mať so svetom nič spoločné.
4. Cirkev ide cestou náboženského radikalizmu. Zbor vyvolených vstupuje do boja s týmto svetom.
Bonhoeffer prehovára k cirkvi aj dnes tým, že jej pripomína, že Boh nie je nepriateľom sveta, ale stvoril ho ako celok. To jednotiace je Božia láska v Kristovi. To, čo určuje vzťah cirkvi k svetu, je služba zmierenia. Pretože je ponúknuté všetkým a pretože ho cirkev prežila, chce ho zvestovať svetu – v púšti, aj v jeho strede.