Niektorí komentátori vidia v zmienke o veľkých písmenách (Gal 6,11) narážku na Pavlov slabý zrak, poškodený na ceste do Damašku (Sk 9), prípadne na jeho „robotnícke“ ruky zdeformované pri ručnej výrobe stanov. (Aj „telesná mdloba“ v Gal 4,13 sa niekedy stotožňuje s Pavlovým oslabeným videním.) Pravdepodobnejšie však je, že Pavlov vlastnoručný záver listu je zhrnutím dôležitých bodov, kľúčom k výkladu a pochopeniu celého jeho posolstva a dôkazom vierohodnosti listu, pretože dovtedy text takmer určite diktoval pisárovi. Aj dnes na zdôraznenie viet alebo na upútanie pozornosti čitateľa vyberieme iný typ písma, alebo ho zväčšíme či podčiarkneme.
Pavel na záver listu znovu odhaľuje úmysly falošných učiteľov a konfrontuje sa s nimi – tak ako to urobil na začiatku (1,7-10). Sú dve cesty – cesta „tela“ a cesta „kríža“. Apoštol sa jasne stavia na cestu Kristovho kríža.
Jasnejšie než dovtedy odhaľuje úmysly falošných učiteľov:
1. Chcú urobiť navonok dobrý dojem, „ľúbiť sa“ – chcú dosiahnuť určitý druh vonkajšej uniformity, jednoty „podľa tela“ pomocou obriezky. Ak slovo obriezka nahradíme slovom jedlo, účes, pitie, odev, prípadne iným „dôležitým“ vonkajším prejavom kresťanského životného štýlu, sedíme s Galaťanmi v jednej zborovej lavici. Dôraz na vonkajší dojem bez rovnakého záujmu o vnútorné ukrižovanie s Kristom a konformita spočívajúca v krstných štatistikách, návštevnosti bohoslužieb a slušnom oblečení produkuje prázdnych, slamenných kresťanov.
2. Boja sa o vlastnú bezpečnosť, majú strach z prenasledovnia – priznať sa ku Kristovi nebolo v židovskom prostredí jednoduché. Keby sa kresťania zo Židov spojili s kresťanmi z pohanov na základe viery, že Kristov kríž je jediný prostriedok spasenia, boli by odsúdení ostatnými Židmi za to, že popierajú dôležitosť zákona a zmluvu s Hospodinom. Keby sa však kresťania z pohanov dali obrezať a zachovávali predpisy mojžišovského zákona, potom by to ostatní Židia vnímali pozitívne a svojich kresťanských súkmeňovcov by neodsudzovali za spájanie s pohanmi. Pavel toto náboženské pokrytectvo odhaľuje a nebojí sa pre Kristov kríž nielen trpieť, ale aj zomrieť. (Pozri reakciu a strach samotného apoštola Petra – 2,11-13)
3. Kladú dôraz na získavanie prozelytov bez vnútornej premeny – pre judaizujúcich kresťanov mať úspech pri získavaní prozelytov znamenalo kredit a uznanie v očiach ortodoxných Židov. Snažili sa pravdepodobne presvedčiť svoje okolie, že aj ako kresťania budú stále dobrými Židmi. Najdôležitejšie nebolo viesť ich k duchovnému rastu, ale posilniť ich národnú (alebo dokonca náboženskú?) identitu. Potrebujeme chodiť po aktualizáciu ďaleko?
Kristov kríž podľa Pavla vylučuje každú falošnú pýchu a chválu – už či založenú na vonkajšej náboženskej praxi, náboženskom pokrytectve a dvojtvárnosti alebo na národnej či náboženskej identite. Účasť na Kristovej smrti znamená stratu všetkých dôvodov na vyzdvihovanie samého seba. Apoštol predkladá v 14. verši tri obrazy ukrižovania – okrem Krista je ukrižovaný aj svet a on sám – Pavel.
Pavlova záverečná reč sa však nekončí obrazom trojukrižovania, ale víziou nového života, ako to on nazýva „nového stvorenia“. Nové stvorenie je jedna z ústredných Pavlových tém nielen v tomto liste, ale v celej jeho teológii. Už na začiatku listu píše, že sme „vytrhnutí z tohto zlého veku“ (1,4). Máme nový vzťah s Bohom, nie sme viac otrokmi, sme jeho deťmi a môžeme ho nazývať Abba, Otec, máme nový vzťah medzi sebou navzájom, nerozdeľujú nás žiadne rasové, sociálne či rodové bariéry, sme slobodní a jedno v Kristovi (3,28). Pavlov vzťah k Bohu a k blížnym nie je určovaný jeho židovskou identitou, ale na základe jednoty s Kristom v jeho smrti a ukrižovaní.
Pavel končí list požehnaním – praje všetkým pokoj a milosrdenstvo. Všetkým, ktorí budú žiť podľa „tohto pravidla“ – pravidla evanjelia, pravidla Kristovej spravodlivosti.
Niektorí interpretujú Pavlove slová „Izrelovi Božiemu“ (v. 16) ako zmienku o národnej identite, židovský národ ako celok. Požehnanie je teda určené jednak kresťanom, ktorí žijú podľa evanjelia Ježiša Krista, ale aj ostatnému židovskému ľudu. Toto vysvetlenie je zdôvodňované na základe Pavlovho listu Rimanom 9.-11. kapitoly o nádeji pre Izrael.
V kontexte listu Galaťanom je pravdepodobnejšie, že Pavel používa toto označenie pre galatských veriacich. Sumarizuje tým svoje hlavné argumenty, že sú skutočnými Abrahámovými potomkami (3,6-29), deťmi „slobodnej“, ako bol aj Izák (4,21.31). Falošní učitelia dokazovali, že len tí, ktorí dodržiavali židovské predpisy, patrili k Izraelu. Teraz Pavel ukazuje, že praví Izraeliti sú tí, ktorí nasledujú evanjelium.
Po tomto požehnaní nasleduje veta, aby ho už nikto neobťažoval či nespôsoboval mu ťažkosti (6,17). Možno tomu rozumieť tak, že Pavel pokladá záležitosť za uzavretú. Z jeho strany bolo všetko dôležité povedané a zdôvodnené. Myšlienka akéhokoľvek kompromisu neprichádza do úvahy a nebude už tomu venovať čas. Alebo sú Pavlove slová adresované jeho protivníkom, ktorí spôsobovali v zbore problémy. Ich útoky na zbor v Galácii berie osobne na seba a dôrazne ich žiada na základe vlastnej autority, aby prestali so svojimi aktivitami. Znaky na jeho tele boli jazvy spôsobené prenasledovaním, ktoré zakúsil ako apoštol Ježiša Krista. Demonštrovali jeho nezlomnú vernosť Kristovi a evanjeliu. Falošní učitelia argumentovali znakmi, ktoré na tele zanechal rituál obriezky. Pavel upriamuje pozornosť na znaky (gr. stigmata) na jeho tele spôsobené realitou služby Kristovi. Takýto dôkaz by mal zavrieť ústa všetkým jeho protivníkom.
Záverečné požehnanie je sumárom celého listu: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista s vaším duchom, bratia.“
Pavel nám teda na úplný záver zanecháva slovne najkratšie, ale v živote cirkvi asi jedno z najťažšie uskutočniteľných posolstiev: Len Kristova milosť robí z nás skutočných bratov a sestry…