Ponúkam niekoľko svojich poznámok na obohatenie témy Biblických úloh tohto týždňa o Trojjedinom Bohu, resp. o učení o Trojici. Netýkajú sa priamo biblických textov, ale zavedú nás na úplný začiatok vytvárania vieroučného procesu, ktorý sa končil definovaním kresťanského učenia o Trojici.
POČIATKY UČENIA O TROJICI
Vyznavačské formuly
Vyznanie viery – vedľa Písma a tradície to boli vyznavačské formuly, ktoré mali svoje miesto predovšetkým pri vyučovaní kandidátov na krst. Slúžilo ako zhrnutie kresťanskej viery vo forme formuly. Boli vlastne odpoveďou na otázky, ktoré sa kládli pri krste: Veríš v Boha? Veríš v Ježiša Krista? Jedno z najstarších vyznaní viery je tzv. Romanum (R) (Verím v Boha, Otca, Všemohúceho; a v Ježiša Krista, jeho jednorodeného Syna, nášho Pána; a v Ducha Svätého, svätú cirkev, tela z mrtvých vzkriesenie.) Znamenali dôležitý krok na ceste k formovaniu cirkevného učenia o Trojici. Tieto formulácie priamo volali po rozvinutí.
Adorácia Ježiša ako Kyria – Pána
Ježiš sa svojím vzkriesením, nanebovstúpením a oslávením stáva predmetom adorácie, ktorá v židovstve patrila iba Bohu. Vychádza sa tiež zo stotožnenia mena Kyrios (Pán) zo Septuaginty (preklad hebrejskej Biblie do gréčtiny označovaný LXX), ktoré je označením Hospodina, s adoráciou Kyria-Pána Ježiša. V Novom zákone má Vzkriesený právo sedieť po pravici Božej a vykonávať panstvo nad svetom. Adorácia Ježiša Krista má svoju pôvodnú a základnú formu v liturgickom zvolaní „Maranatha“. Podľa koptickej Didaché bol to výraz potešenia nad tým, že Pán prišiel doprostred obce v Duchu Svätom. Potom obec vyznávala svoje hriechy a kňaz vyhlasoval odpustenie v Kristovom mene. Tieto úkony vyjadrovali liturgickou formou to isté Kristovo postavenie vo viere, ako dogmatická formula „je na pravici Božej“ (Rim 8,4; Kol 3,1) Dôležitý je aj text Rim 9,5: Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus; on je nad všetkým Boh, zvelebený naveky. Amen. To ukazuje, že Syn je od začiatku videný v najužších súvislostiach s Otcom. Ich mená však nie sú nikdy zamieňané, ale naopak, vždy ostro rozlišované. (Ján 14,13)
Prenesenie chrámových liturgických formulí do kresťanskej bohoslužby
Izaiášovské trishagion (Svätý, svätý, svätý) je podľa 1. listu Klementa Rímskeho už pevnou súčasťou liturgie. Súvisí to aj s druhou prosbou modlitby Otčenáš. Kresťanská obec ich používaním naznačuje, že sa začleňuje do eschatologického dejstva, ktoré sa začalo vtelením Boha v človeku Ježišovi Kristovi. Tento výraz sa objavuje v modlitbe keduša, v treťom požehnaní z modlitby osemnástich požehnaní (tefila). (Di Sante: Židovská modlitba, s. 26) Záver rannej modlitby bol vyvolávaný dvoma serafínmi, ktorí stáli pri tróne Hospodinovom. Po nich adoráciu opakovali nebeské zástupy. Ireneus obidvoch anjelov menuje “slovo a múdrosť”. V kresťanskom pochopení je to Syn a Duch. Podobnú myšlienku vyjadruje aj Filón Alexandrijský, ktorý hovorí o dvoch anjelských kniežatách, ktoré stoja v blízkosti Boha a sú s ním vo vnútornej jednote. Tým sa Filón ocitá na ceste k trinitárnemu mysleniu. Objavujú sa u neho obe možnosti, ktoré sa neskôr v christologickom zápase ukazali ako herézie. 1. Boh Otec Syna a múdrosti je ako neobmedzený Pán vo svojom božstve jednotným celkom (monarchianizmus) a 2. obe vysoké mocnosti sú k nemu čo najužšie primknuté, ale sú od neho závislé. (subordinacianizmus) Obe tieto predstavy boli v kresťanstve potlačené ako herézie, pretože pripisovali Ježišovi anjelskú hodnosť.
Židovská modlitba tefila (modlitba osemnástich) vo svojich troch častiach vyjadruje oblasť Božej stvoriteľskej moci, spásnej milosti a vykupiteľskej prítomnosti, čím pripomína stavbu Apostolika.
Krstná formula v Mat 28,18-20.
V Novom zákone sa s vlastnou náukou o Trojici nestretávame. Nový zákon však neponúka určité učenie, pretože je v prvom rade zvesťou o Božom kráľovstve, ktoré nastáva v osobe a s osobou Ježiša Krista. Kresťanstvo bolo podobne ako židovstvo prísne monoteistické náboženstvo. Kresťania však od začiatku verili v Boha nielen v židovskom zmysle, ale verili aj v Ježiša Krista; aj o Duchu vedeli viac než Židia. Je to vlastne dynamika zjavenia v Ježišovi Kristovi, ktorý vystupuje ako suverénna autorita.
To všetko ukazuje, že trojičné učenie nepochádza z mimokresťanských prameňov (Platón, hinduizmus, parsizmus), aj keď je pravda, že cirkev pri formovaní trojičného učenia siahla po určitých predstavách, ktoré boli jej okoliu známe, aby tak dala vlastnej viere jasný myšlienkový ráz.
Cirkev však mala jasno v podstatnom:
1. Boh je jeden, neveríme v dvoch alebo troch bohov;
2. tento Boh sa zjavil trojakým spôsobom, ako Otec, Syn, Duch Svätý;
3. Otca a Syne nemožno stotožniť tak, žeby sa medzi nimi zotreli rozdiely, v Synovi teda nemožno vidieť masku, za ktorú sa skrýva Otec.
Na záver ešte poznámka k často zjednodušenému výkladu Gen 1,16.17: „Učiňme človeka na svoj obraz…“, že množné číslo samo osebe je starozákonným dôkazom Božej trojjedinosti. Aj keď sloveso „učiňme“ je v množnom čísle, je to tzv. abstraktný plurál, ktorý označuje podľa výkladu starozákonných biblistov ideu božskej moci, nie pluralitu božských osôb. Preto nemôže byť pokladaný za dôkazný trojičný text. Starozákonní učenci mu tak nerozumeli a ani Nový zákon sa nikde na tento a podobné texty neodvoláva. Nový zákon samotný obsahuje len texty triadické (ktoré menujú vedľa seba osoby Trojice – ako ich máme uvedené aj v úlohách na tento týždeň), ale nie texty trinitárne (priamo definujúce trojičnú dogmu). Hoci v Božiu trojjedinosť ako cirkev veríme, pri jej dokazovaní pomocou biblických textov musíme byť opatrní.