Do zboru v Jindřichovom Hradci sme dnes pricestovali s rekordnou časovou rezervou ako prví. Na mieste – v Ústave sociálnych služieb, kde sa členovia v sobotu schádzajú – nás vítal usmievavý klient ústavu Péťa. Všetkým nám začal podávať ruku, až kým ho pani na vrátnici od nás neodohnala. Bolo mi ho ľúto. Už dávno som nevidel takú nefalšovanú a úprimnú radosť zo stretnutia s iným človekom. Z jeho strany to bola tá najčistejšia láskavosť a určite sa o nej nikdy neučil v sobotnej škole, ako zhodou okolností my dnes.
Živosť a spontánnosť sprevádzali celý dopoludňajší program. Mal som pocit, že „najvážnejšie“ bolo moje kázanie. Keď sa jeden z členov zboru dozvedel, že hrám na husle, jedny mi doniesol a bol som takto pozvaný, aby som si s nimi zahral song servis. Na tento pomerne malý zbor bolo prítomných pomerne veľa hudobníkov (dokonca profesionálnych).
Pestré bolo aj národnostné a vekové zloženie zboru. Z úst niekoľkých členov zaznievala slovenčina (okrem nás Pavlíkovcov) a bolo prítomných niekoľko zmiešaných česko-slovenských manželských párov, takže sme sa tam cítili aj vďaka tomu dobre.
Pomerne otvorená bola aj sobotná škola v krúžku. Chvíľami som mal dojem, že som na „manželských setkáních“, pretože téma o láskavosti sa nemohla prebrať bez praktických príkladov z manželského života – už či pozitívnych, alebo aj tých, ktoré sa musia odpúšťať.
Na našu počesť sa cvičila a zaspievala pieseň v slovenčine a slovenská kapustnica bola aj hlavným jedlom obedňajšieho pohostenia.
Poobede sme si sadli do krúžku a debatovali spolu o cirkvi, jej potrebách, hlavných dôrazoch a o tom, ako cez ňu ešte viac priblížiť ľuďom zvesť evanjelia. Už počas oznamov som pochopil, že zbor je aktívny aj v týždni a svoju činnosť neobmedzuje len na sobotu. Aj kvôli tomu som odchádzal z návštevy zboru povzbudený.
