Všetci teoreticky uznávame, že krstom sa duchovný život nekončí, ale začína. Zdôrazňujeme to slovami „nový začiatok“, „nový život v Kristovi“, „nová etapa v živote“ atď. Štvrtková téma biblických úloh nás upozorňuje na potrebu venovať pozornosť novým členom a ich začleneniu do spoločenstva zboru a cirkvi. To začlenenie má minimálne dva rozmery – sociálny (vytváranie väzieb a vzťahov s členmi zboru) a spirituálny („rast v Kristovi“). Ak sa zanedbá rozmer vzťahový a nový člen či návštevník zboru sa necíti prijatý, nemá v zbore blízkeho človeka, potom je ťažké pre neho vytvoriť zázemie pre duchovný rast. Niektorí vidia príčinu uzavretosti zborov k novým ľuďom existujúce rodinné zväzky a prepojenia, do ktorých je ťažké preniknúť cudziemu elementu. Vystačia si sami a nikoho nepotrebujú. Narúša ich „rodinnú“ idylku. Možno to niekde pravda je, ale poznám aj širšie zborové rodiny veľmi otvorené, srdečné a prijímajúce. Ak na druhej strane sociálnym začlenením („zapadnutím medzi bratov“) vyvrcholila duchovná starostlivosť o člena, potom to nie je o nič lepší prípad. Poslaním cirkvi však nie je v prvom rade vytvárať spoločenské zázemie na vzájomné zdieľanie, ale – povedané slovami základného verša – „učiť každého človeka vo všetkej múdrosti“… aby mohol byť „dokonalým v Kristovi“. (v. 28)
V liste Efezanom sa hovorí o dvoch fázach duchovného rastu -o „zvestovaní“, ale aj o „učení“, o „dokonalosti v Kristovi“. (Ef 1,28) Výstižne to vyjadruje Ef 2,6: „Preto, ak ste prijali Krista Ježiša, Pána, v ňom žite.“ Najprv zvestujeme, a potom „učíme každého človeka“, ako píše základný text na spomínaný deň. Čo je ťažšie? Čo trvá dlhšie? Čomu venovať väčšiu pozornosť a viac prostriedkov? Možno nazvať obidve spomenuté fázy evanjelizáciou? Obávam sa, že sobota strávená v zbore nám na túto zodpovednú úlohu cirkvi nestačí. Ide o „program“, ktorý by mal byť rozvrhnutý do celého týždňa. Nemusí byť vždy organizovaný zvonku – kazateľom alebo zborom. Byť samoukom – učiť sám seba Božej múdrosti – môže byť niekedy ešte prínosnejšie.