V evanjeliách je niekoľko pasáží, v ktorých používa Ježiš obraz žatvy:
1. Mat 9,36-38 – tu Ježiš vysloví vetu o potrebe pracovníkov na žatevné pole ako vyjadrenie ľútosti nad zástupmi, ktorým chýba pastier, nad ľuďmi, o ktorých sa nikto nestará. Problémom nie je úroda, ale to, že ju nemá kto pozbierať. Tých, ktorí sú osloviteľní a pripravení pre Božie kráľovstvo, je dostatok. Chýbajú len tí, ktorí by ich oslovili a chránili. Možno preto hneď v ďalšej kapitole Ježiš vysiela dvanástich učeníkov k „strateným ovciam z domu izraelského“ (Mat 10,5-7). Neostáva pri konštatovaní neutešeného stavu, ale Ježiš svoju ľútosť premieňa na konkrétny skutok záchrany a pomoci, „zhromaždovania úrody pre Božie kráľovstvo“.
2. Luk 10,2 – Lukáš zasadzuje Ježišovu reč o žatve do kontextu priameho vyslania širšej skupiny učeníkov – nazvaných „sedemdesiati“. Zaujme spojenie prosby o pracovníkov („proste“ – v. 2) s príkazom „choďte“ (v. 3). Naliehavosť výzvy je taká silná, že nemožno ani čakať, aby Pán žatvy splnil to, o čo sa modlia a až potom, posilnení ďalšími spolupracovníkmi, sa vydali zbierať úrodu. Najprv musia splniť Kristov rozkaz „choďte“ a potom sa budú modliť za pracovníkov na žatvu. Modlia sa vlastne nie za iných, ale predovšetkým za seba. Idú príkladom. Nečakajú, kým začne pracovať niekto iný, aby sa mohli pridať. Mohli by sme z toho odvodiť dva prístupy k akejkoľvek službe: Začnite, ja sa pridám alebo Ja som už začal, nechcete sa pridať? Je jasné, ktorý preferuje Ježiš.
3. Ján 4,35-38 – Jánovo evanjelium už nezvýrazňuje eschatologickú naliehavosť tak výrazne ako synoptici, čo je pochopiteľné. Jánovi adresáti sú druhá generácia kresťanov, ktorí Ježiša osobne nepoznali. Misijné dôrazy sú stále výrazné, ale nie také naliehavé ako u synoptikov (napr. „nikoho nepozdravujte“). U Jána sa zvýrazňuje potreba spolupráce a misijnej nadväznosti medzi generáciami očitých svedkov a ich pokračovateľmi, druhou generáciou Ježišových nasledovníkov. Nie je dôležité, kto začal ani kto zozbiera úrodu. Dôležité je, aby sa „rozsievač i žnec spolu radovali“ (v. 36). V cirkvi by nemalo existovať konkurenčné prostredie, ale tak, ako v nebi „panuje radosť nad hriešnikom, ktorý činí pokánie“, podobná radosť by mala byť neprehliadnuteľná aj v práci tých, ktorí v tejto službe nasledujú Krista. Evanjelizácia a služba všeobecne nesmie byť kŕčovitá, konaná z donútenia. Samozrejme, môžu ju sprevádzať ťažkosti, problémy či strata motivácie. Ale spoločná radosť nad výsledkom v podobe obrátených ľudí by mala byť všetky negatívne sprievodné javy služby prekonať. A platí to asi aj opačne: ak necítime a neprežívame radosť zo zachránených ľudí, potom je na zváženie, či má naša služba v cirkvi význam a či nie je len formálna.