Priatelia sú rozdelení do dvoch skupín:
1. Traja priatelia (3-31) Elifaz, Bildad a Zofar rozprávajú v poradí a Jób im vždy odpovedá. Sú tu tri cykly rečí až do kapitoly 31. Priatelia, ktorí sú rozdielni v svojich prístupoch k Jóbovmu problému, sú dôležití napriek svojim chybným postojom (42,7.8)
Elifaz je sa pokúša pomôcť tým, že rozpráva vlastné skúsenosti. Je to typ človeka, ktorý hovorí: nespomínaj svoje problémy, ale počúvaj mňa. (4,12-16) Myslí si, že jeho skúsenosť je meradlom, ktorým môže merať náboženstvo ostatných.
Bildad je typ človeka, ktorý sa pozerá do minulosti. (8,8-10) Má dar rozpoznať náznaky falošných doktrín… Ale keď človek prežíva žiaľ, je unavený a vystresovaný, keď sa mu strácajú míľniky na jeho ceste životom, len zriedkakedy sa obráti na Bildáda.
Bildad zdá sa dedukuje, že Jób zhrešil (8,3.6.13.20) a je bez ľútosti (ako jediný spomína Jóbove deti – 8,4). Považuje pravdu za svoje súkromné vlastníctvo a beda každému, kto s ním nesúhlasí.
Zofar sa už nevie dočkať, kedy prehovorí. (11) Je to dogmatik, ktorý nemá súcit. (11,5-12) Všimnite si, aký si je istý, že Boh je proti Jóbovi práve v čase, keď je Boh Jóbovi možno najbližšie.
Traja priatelia si myslia, že Jóbovi poskytujú konštruktívnu pomoc, ale Jób žiali nad ich tvrdosťou. (16,1-4); utrpenie je o to väčšie, že tieto chladné, bezcitné až kruté slová pochádzajú od priateľov. (19,21.22) A práve v tomto čase vrcholnej samoty a zúfalstva prichádzajú triumfálne slová dôvery a nádeje. (19,23-27)
2. Mladý priateľ (32-37) Teraz rozpráva Elihú. (32,4.6) Verí, že bez „dychu Všemohúceho“ (32,8) človek nemôže pochopiť nijaký hlboký problém. Stavia na lepšom základe než traja priatelia, ale aj on je zvádzaný k nesprávnym záverom o Jóbovi. Vidí ho ako hriešnika pod trestom (32,2). Elihu má niekoľko skvelých myšlienok, zvlášť o tom, že utrpenie učí disciplíne (36,8-10), o výchovnom pôsobení utrpenia (36,22) a utrpenie nás tiež učí, že naše poznanie je obmedzené. (37,14-19.23) Elihu však neprináša zvlášť nové postrehy oproti tomu, čo už vyslovil Jób. (9,4-10; 12,13-25; 26,6-14)
Kniha je vynikajúcim študijným materiálom na predmet teodicey. (Božia spravodlivosť vo svetle ľudského utrpenia). Spôsob, ktorým sa problém teodicey rieši a ponúknuté riešenie sú unikátne hebrejské. Otázka teodicey v gréckom a neskôr západnom myslení bola: Ako môže byť Božia spravodlivosť obstáť na pozadí ľudského utrpenia – a zvlášť utrpenia nevinných? Ak je otázka položená takto, ponúkajú sa tri riešenia:
- Boh nie je všemohúci
- Boh nie je spravodlivý
- že človek môže byť spravodlivý
V starovekom Izraeli však bolo neoddiskutovateľné, že Boh je všemohúci, dokonale spravodlivý a že nijaká ľudská bytosť nie je v je dokonale spravodlivá v jeho očiach. Tieto tri predpoklady sú tiež základom Jóbovej teológie a teológie jeho priateľov. Jednoduchou logikou potom z toho vyplývalo, že utrpenie každej osoby je indikátorom jeho alebo jej viny v Božích očiach.
V abstraktnej rovine tento záver sa zdal logický a teologicky uspokojivý.
Čo však bolo teologicky uspokojivé a logické, v reálnej ľudskej skúsenosti prinášalo napätie.
V kapitolách 3 až 37 na jednej strane počujeme dokonalú obhajobu ortodoxnej teológie, ktorá však spôsobuje Jóbovi hlboké zranenia a na druhej strane zmietajúcu sa dušu spravodlivého trpiteľa, ktorý zápasí s veľkým tajomstvom.
Riešenie, ktoré sa tu ponúka, je výlučne biblické. Vzťah medzi Bohom a človekom nie je uzavretý. Vstupuje doň tretia strana. Veľký žalobca. Ako pokušiteľ sa snaží oddeliť človeka od Boha, ako obviňovateľ a žalobca sa snaží oddeliť Boha od človeka.