Po druhýkrát to už vyšlo. Cez prázdniny som si naplánoval na osobné pozvanie službu v Těšíne, ale pretože zbor sa rozhodol práve v tom čase vybrať si spoločnú dovolenku, musel som návštevu odložiť – na dnes.
Príjemne ma prekvapil vzhľad modlitebne zvonku aj zvnútra. Priestorný a svetlý interiér s pekne dizajnovo spracovanou kazateľnicou i spojením symbolu kríža s pozostatkom Noemovej archy na priečelí zboru. A dúha ako symbol nádeje na Božiu priazeň do budúcnosti.
Bol to príjemne strávený deň. V jednej časti kázania som zaregistroval, že mi jeden z bratov chce niečo dôležité povedať, pretože pološepky na mňa kričal: Brat, brat… Trochu som strnul, pretože som si nebol istý, či mám dobre uviazanú kravatu, alebo mi nestrčia niekde nakrivo vlasy… Ale po skončení kázania za mnou dotyčný brat prišiel a vysvetľoval, že vo svojom preklade mal uvedenú inú formuláciu Ježišovho christologického titulu, než ktorý som čítal z mojej slovenskej Biblie ja a chcel ma na to upozorniť ešte počas kázania…
Poobede sme sa znovu so zborom stretli a pripomenuli si, že sme pútnikmi na tejto zemi a na základe Žalmu 122 som zdôraznil, že bohoslužba má byť pozvaním: Poďme do domu Hospodinovho.
Na konci programu som sedel v horúcom kresle pod paľbou otázok na rôzne témy, od tých osobnejších až po tie, ktoré nás ako cirkev v poslednom čase trápia najviac – po otázky finančné. Nakoniec som dostal od zboru pár darčekov – kvet pre manželku, jedno hudobné CD, dva spevníky Zpívejme Hospodinu a na „výstrahu“ knihu „100 najväčších diktátorov v dejinách“, aby som sa vraj nestal jedným z nich. Zatiaľ v sebe takéto sklony nepociťujem, ale kto vie… Občas sa možno predsa len do knihy pozriem…
Vďaka všetkým bratom a sestrám za peknú sobotu. Najväčším darčekom pre mňa boli aj tak uistenia o tom, že sa za mňa modlia a úprimné vyjadrenie dvoch starších sestier, že čakali staršieho a „dôstojnejšieho“ predsedu… Nič sa nedá robiť. Na takého si budú musieť ešte asi počkať…
