Sobotné odpoludňajšie voľno aj počasie lákali na prechádzku. Vybrali sme sa s Petrom Januškom do centra Washingtonu pozrieť si niektoré zaujímavé pamätihodnosti. Pripomínal som si časy spred 20 rokov, keď som tu bol prvýkrát – vtedy nás brat Campos zobral autom do centra, vyložil pred Bielym domom a krúžil dookola, kým sme ho pešo neobišli a potom takmer za jazdy sme znovu naskočili a pokračovali v rýchloprehliadke hlavného mesta. Dnes sa už krúžiť autom okolo Bieleho domu nedá, pretože je z troch strán urobená len pešia zóna a strážia ho ozbrojení a dobre vybavení policajti. Pozitívne je, že sa bavia s ľuďmi a ochotne im odpovedajú na otázky. Nestoja ako kamenné sochy a ľudia sú zvyknutí na to, že policajt je tu pre nich. Miesto okolo prezidentovho sídla je vhodné na prejavenie slobodného názoru, a tak sme tu videli hladovkára, muža, ktorý mal množstvo ručne popísaných plagátov, z ktorých si práve vyberal ten, s ktorým chcel protestovať práve teraz. Zachytil som letmo, že je priaznivec Izraela, bojuje proti globalizácii a nesúhlasí so „same-sex marriage“. Ale už som nevidel, ktorý z tej kopy si vybral. Z neďalekého ampliónu na improvizovanom pódiu mladý Hispánec v najvyššom emocionálnom vypätí kritizoval imigračnú politiku americkej vlády. Hneď vedľa si jeho priatelia pochutnávali na jedle a pive, ktoré bolo v ten deň zadarmo. Konkuroval mu čierny hiphoper, ktorý poskakoval po pódiu a svojimi textami podporoval ženy v boji proti násiliu, ktoré na nich podľa štatistiky jeden zo štyroch mužov pácha. Američania sú prirodzene komunikatívi. Neboja sa jeden druhému prihovoriť. Keď si niekto v metre pozerá mapu na prvý pohľad neprehľadných trás, okolostojaci sa hneď pýta, ako mu môže pomôcť a kam sa potrebuje dostať. Vládne medzi nimi zdá sa väčšia solidarita a určite sa viac na seba usmievajú ako my, alebo sa aspoň jeden na druhého menej mračia. Ale priznávam, že nie som taký znalec americkej kultúry a národnej povahy, aby som to s istotou tvrdil. Bol to len môj dojem z niekoľkohodinového pozorovania ich správania na verejnosti. Do hotela nás viezol mladý chlapec z Etiópie, ktorý nás zaskočil vedomosťami o českej a slovenskej politickej histórii. Vedel čosi o európskom futbale a vymenoval niekoľko českých hráčov a spomenul si aj na Hamšíka. Bol zvedavý na rozdiely madzi cirkvou adventistov a ostatnými kresťanmi, a tak sme sa bavili aj na inú než športovú tému. Je to tu celkovo nejaké pestrejšie…
PS. Na jednej z fotografií si pozrite, čo sme dostali v sobotu na obed…
