Stará pravda hovorí, že všetko, čo človek zanedbá v minulosti ho raz dobehne. Možno aj moja práca na diplomovke by bola menej stresujúca, keby som si jej písanie rozložil na dlhší čas, než na tri týždne. Realita mojich zodpovedností v cirkvi mi však nedáva až tak veľa slobody a voľného času ako je to u mladších študentov. Prácu som dnes odovzdal, možno sa trochu poučil a nastal čas vrátiť sa do „reality“ života cirkvi.
Čo z toho bude cirkev mať? dostal som otázku, keď som pri istej príležitosti hovoril o svojom bádateľskom „trápení“. Ešte väčšie rozpaky vznikli, keď som prezradil názov práce: „Reflexia kanonického prístupu Brevarda S. Childsa“. Priznám sa, že aj ja som potreboval výklad, keď mi môj vedúci práce Jirka Beneš navrhol ako jednu z alternatív túto tému. Ale rozhodujúce možno nie je ani tak to, čo z mojej magisterskej práce bude mať cirkev, ale ako táto práca oslovila mňa samého, čo som sa pri jej písaní naučil. Je pravda, že som netvoril príručku pre starších zborov, ani nevypracovával lekcie prítomnej pravdy alebo metodický materiál pre prácu s mládežou. Premýšľanie nad Childsovým prístupom k výkladu Biblie však malo svoj zmysel.
Kto bol Brevard Childs? Americký starozákonník a biblista (1923-2007), o ktorom jeden z jeho kolegov povedal, že šiel proti prúdu. Už od dôb osvietenstva sa totiž biblická teológia potýkala s trendom pristupovať k Písmu ako ku ktorémukoľvek inému starovekému literárnemu dielu, teda odpreparovať z neho realitu Boha a vnímať ho len ako historický artefakt. Reformačná zásada „Sola Scriptura“ dostávala vážne trhliny. Childs mal odvahu tento trend prelomiť. Podobnú dilému prežívame dodnes. K Biblii možno pristupovať z pohľadu viery ako k zdroju poznania o Bohu, svedectvu o „Božej skutočnosti“, alebo ju skúmať a analyzovať pomocou historicko-kritických metód. Childs sa snažil zväčšujúcu vzdialenosť medzi týmito dvoma prístupmi preklenúť. Kazateľ s hlbším záujmom o teologické otázky či študent teológie sa môže dostať do podobného napätia: Ako na jednej strane vnímať Písmo ako živé Božie slovo, svedectvo o Ježišovi Kristovi, ktoré ma povzbudzuje vo viere a na druhej strane ho vykladať v súlade s určitými kritickými pravidlami? Ako možno stáť pri výklade Písma jednou nohou v akademickom svete a zároveň druhou nohou v cirkvi tak, aby sa dala sprostredkovať jeho zvesť poslucháčom v zrozumiteľnej podobe ako Božie slovo, Boží hlas, ktorý má prehovoriť a zasiahnuť do ich života. Môžu sa tieto dva svety spojiť? Alebo sa navzájom definitívne vylučujú? Ako si s tým má kazateľ poradiť? Poprieť kritické myslenie a ísť cestou naivného biblicizmu, keď duchovná skúsenosť je „zárukou“ správneho výkladu Biblie a dovoľuje interpretovať biblické pasáže po svojom, pretože „Pán mi to tak ukázal“? Alebo sa podobne odvolávať pri výklade, že nie Pán, ale „kritická analýza textu mi tak ukázala“. Biblický text sa môže vykladať a používať ako munícia na dogmatické prestrelky a šarvátky či ako recept na budovanie životného štýlu, ktorý je naplnením zasľúbenia o „hojnom“ a úspešnom živote už tu na zemi. Každý, kto sa v takomto prostredí odváži povedať slovo o „historickom kontexte“ a kladie kritické, otvorené a aj ťažké otázky je označený za pochybovača. Je však správne na druhej strane skĺznuť do čisto vedeckého výkladu Biblie a obmedziť jeho význam len na dobu, v ktorej vznikol?
Childs prejavil odvahu prepojiť tieto dva prístupy a aj v analytických a kritických štúdiách používal vyznavačský, konfesijný slovník. Niektorých teológov tým dráždil. Označovali ho za naivného a za fundamentalistu – hoci od obidvoch charakteristík mal v skutočnosti ďaleko.
Štúdium Childsovho diela aj vo mne znovu vyvolalo v kazateľskej službe často kladené otázky po zmiernení napätia medzi historickým, redakčným a gramatickým skúmaním textu a svedectvom, ktoré prináša o živom Bohu, ktorý v Ježišovi Kristovi prišiel na náš svet. Svedectvom, ktoré má byť zrozumiteľné, živé a inšpiratívne. Mám si pripravovať kázania, ktoré síce pro forma začínam biblickým textom, ale v skutočnosti je zložené z niekoľkých životných príbehov, ktoré vďaka dobrým rečníckym schopnostiam nenechajú ani jedno oko suché, alebo mám risknúť, že poctivé štúdium biblického textu pristrihne krídla mojim naivným teologickým aplikáciám, ale možno bude nudiť tých, ktorí nie sú tak „intelektuálne“ naladení? Mám byť kazateľom, ktorý sa nebojí vstúpiť do neznámych a možno aj rizikových zákutí biblickej teológie, alebo si vystačím s poznámkami, ktoré som opísal z kázania svojho kolegu?
Childs mi pomohol nájsť odpoveď. A možno z toho bude mať niečo aj moja cirkev…