Nie, nie je to výkrik zarytého odporcu majetkového vyrovnania štátu s cirkvami. Je to povzdych človeka, ktorý bol vďaka svojej zodpovednosti v cirkvi nútený sa touto témou zaoberať v posledných dvoch týždňoch intenzívnejšie než kedykoľvek predtým. Áno, mám to v popise práce, nemôžem sa sťažovať na to, čo život spoločnosti a cirkvi prináša na môj pracovný stôl. Rozhodol som sa pre túto službu v cirkvi dobrovoľne a som za to platený. Zmieril som sa s tým. Reštitúcie sa stali mojím každodenným chlebíkom. Vždy mi ho niekto priniesol na stôl. Vo forme smsky, emailu, telefonického či osobného rozhovoru. Hovorili sme o tom s kolegami, aj doma s deťmi. Premýšľal som o reštitúciách ráno, na obed, večer, aj v noci, keď sa vám nedá spať. Čítal som o nich v novinách a počúval komentáre vo večerných správach.
Reštitúcie vyplavili na povrch našich osobností to, čo tam nepohnuto odpočívalo. Obnažili v nás to dobré aj narušené. Úprimné pohnútky aj maskované sebecké úmysly. Vecné pripomienky, konštruktívne názory, ale aj polopravdy a nepodložené domnienky. V každom prípade rozbúrili emócie. Ukázali na naše komunikačné nedostatky (aj moje vlastné). Vyvolali zmysel pre spravodlivosť a detail, ale aj znechutenie a odpor. Zásobovali nás argumentmi za aj proti. Reštitúcie sme vítali aj preklínali. Počítali sme, násobili, delili. Stali sa z nás na čas právnici, ekonómovia, geodeti, súdni znalci, odhadcovia majetku, historici. Nechýbali medzi nami zapálení moralisti, ale aj poctiví vykladači a teológovia, zástancovia chudoby cirkvi a vyššej spravodlivosti, ale aj pragmatickí obhajcovia prosperity. A médiá nás dlhé mesiace udržiavali vo forme. Stali sme sa citlivými na verejnú mienku viac než kedykoľvek predtým. Nikdy sme s takým zápalom nečítali predkladané zákony. Nikdy sme s takou pozornosťou nesledovali vnútorné osudy politických strán. Nikdy nás tak nezaujímalo, čo si myslí a čím žije spoločnosť okolo nás. Reštitúcie skúšali nielen našu trpezlivosť, ale aj vzájomné vzťahy. Mali hojiť rany a krivdy minulosti, ale často spôsobovali nové zranenia a vyvolávali nedorozumenia. Priznajme si to – rozdelili nás. Rozdelili zbory, cirkvi, cirkvi a spoločnosť. Podvedome počítame hlasy – si za, alebo proti? Za – s podmienkami alebo bez podmienok? Proti – absolútne alebo proti, v prípade, že…?
Nie sme na konci. Na rázne a definitívne „dosť bolo reštitúcií“ je priskoro. Čaká nás ešte niekoľko nevyhnutných procedurálnych a rozhodovacích krokov. Nedá sa im vyhnúť. Prajem si, aby nám Pán pomohol prijať rozhodnutie, ktoré nám vráti pokoj a jednotu, aby sme čo najskôr mohli vymeniť kalkulačky a paragrafy za užitočnejšie nástroje v službe cirkvi. A predovšetkým, aby sme k sebe našli cestu, aj keď sme nezdieľali rovnaký názor. Nech nás ani reštitúcie, jednoducho „nič neodlúči od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi, našom Pánovi“. (Rim 8,39)