V lekcii sobotných úloh na posledný deň januára spája autor podobenstvo o poslednom súde z Mat 25,31-40 s Božím stvoriteľským zámerom. Ako mal svet svoj začiatok, tak bude mať aj svoj koniec. Ten, ktorý všetko stvoril, má právo stanoviť normy, podľa ktorých bude súdiť. S určitou formou súdu sa stretávame už v raji, keď Hospodin vyslovuje rozsudok za prestúpenie prvých ľudí a hada. To je v poriadku. V úlohe ma ale zaujala veta, že rozdiel medzi oboma skupinami (ovce a kozly) spočíval v tom, ako sa správali k slabším, k tým, ktorí potrebovali pomoc. Všeobecne určite platí, že „Stvoriteľ sa zaujíma o to, ako sa ľudia k sebe správajú, zvlášť k slabším“. Je to v súlade s biblickou etikou aj s Ježišovým učením. Otázkou však je, či práve toto miesto u Matúša 25 je argument proti princípu prirodzeného výberu, ako sa to uvádza v úlohe. V kontexte Matúšovho evanjelia (na rozdiel od Lukáša) sa totiž zdá, že „najmenší bratia“ sú skôr Ježišovi učeníci ako chudobní alebo núdzni, ako sa to niekedy s obľubou vykladá. U Matúša sú Ježišovi učeníci nazývaní jeho bratmi (Mat 12,50; 23,8; 28,10). Keď Ježiš vysiela svojich učeníkov „k strateným ovciam domu izraelského“, očakáva, že ich budú prijímať ako jeho samého. (10,40-42) K prijatiu patrilo aj jedlo (10,10) a celkovo pohostinnosť a prijatie. Keď hovorí Ježiš o väzení, mohlo by to naznačovať súd pred vladármi (10,17.18) a nemoc zase fyzické utrpenie spojené s náročným misionárskym cestovaním (napr. Fil 2,27-30; Gal 4,13.14). „Neberte si… ani dve košele“, hovorí Ježiš (10,10), preto oceňuje, ak niekto pomôže zaodieť jeho učeníkov. Apoštol Pavel hovorí napríklad aj o nahote (Rim 8,25; 1 Kor 4,11). Preto by sme mohli urobiť záver, že „najmenší bratia“ sú v kontexte Matúšovho evanjelia učeníci, ktorí prinášajú evanjelium – nositelia Ježišovho učenia a zvesti. Nemyslím, že sú to len profesionálni misionári, ale všetci, ktorí zvestujú Kristovo evanjelium. Jednoducho, národy budú súdené podľa toho, ako odpovedali na evanjelium a jeho zvestovateľov. Výklad, že budeme súdení podľa toho, ako prakticky pomáhame druhým – jedlom pre hladných, odievaním nahých a návštevami väznených – nemá minimálne u Matúša veľmi pevný základ. V opačnom prípade vzniká rozpor – ospravedlnení sme z viery a súdení podľa skutkov? Pravdepodobnejšie je, že kráľ súdi národy na základe ich odpovede na evanjelium kráľovstva, ktoré zvestujú jeho „najmenší bratia“. Tí, ktorým sa zvestuje evanjelium, demonštrujú svoj vzťah k posolstvu tým, aký majú vzťah k jeho poslom. A následne – ako príjmu alebo nepríjmu posolstvo, potom určuje ich večný údel. Nie ich skutky, ale vzťah k posolstvu, resp. jeho autorovi, čo je v súlade s myšlienkou ospravedlnenia z viery. Okrem toho, pasáž v Mat 25 naznačuje majetkové pomery zvestovateľov a ich postavenie v spoločnosti – Kristových „najmenších bratov“. Charakterizuje ich chudoba, prenasledovanie, utrpenie – presne tak, ako to prežíval ich Majster.
Podľa podobenstva by sme podobne mali prijímať jeden druhého aj v Božej rodine. Znamená to správať sa „slušne“ k spolusluhom, ako to Matúš naznačuje v 24,48.49. Ak si služobník neuvedomuje, kto je jeho pánom a nosí v sebe myšlienku „môj pán ešte nepríde“ a podľa toho sa nevhodne správa k okoliu a ubližuje spolusluhom, potom ho čaká ten istý osud ako kozlov v našom podobenstve.
Hoci mal Ježiš súcit s núdznymi, chudobnými a nemocnými, jeho prioritným záujmom nebolo riešiť problém chudoby, nezamestnanosti a dostupnosti lekárskej starostlivosti. Viedol poslucháčov k správnemu vzťahu k Bohu – jeho cieľom bolo zachrániť človeka od hriechu. Nedovolil, aby mu v tom čokoľvek na pohľad ušľachtilé a užitočné zabránilo. Aj v tomto kontexte by sme mali čítať a vykladať posledné Ježišovo kázanie a podobenstvo v Matúšovom evanjeliu.