Vážení účastníci teologickej konferencie, milé sestry a bratia,
keby medzi nami sedeli kresťania z tradičných cirkví, tak by sa pýtali, ako je možné, že my adventisti sa zaoberáme jednou z najzákladnejších právd kresťanskej vierouky, ktorá bola sformulovaná pred viac ako 1600 rokmi. Ako je možné, že namiesto toho, aby sme sa spoločne modlili za mocné pôsobenie Ducha Svätého v našich zboroch, v našom duchovnom živote, tak hľadáme odpoveď na tú najzákladnejšiu otázku po jeho identite napriek tomu, že ju máme už vyše 100 rokov jasne zadefinovanú v oficiálnych cirkevných dokumentoch. Každý z nás členov cirkvi, ako tu sedíme, verejne odpovedal pri krste na prvú otázku krstného sľubu, či verí v jedného Boha, v jednotu troch večných osôb božstva, v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého, slovíčkom „áno“. Cirkev adventistov má jasne formulovanú trojičnú teológiu a táto pravda patrí medzi základné piliere jej vieroučnej stavby. Napriek tomu, v niektorých zboroch Česko-Slovenskej únie sú jednotlivci, ktorí spochybňujú učenie o osobe Ducha Svätého. Často využívajú sociálne siete, prípadne sa snažia nové poznanie šíriť cez sobotnú školu alebo iné zborové komunikačné kanály, čo má mnohokrát negatívny vplyv na atmosféru v miestnom spoločenstve a čím je komunita menšia, tým je vplyv na ňu deštruktívnejší.
Pred dvoma rokmi sa voči antitrinitarizmu vymedzil aj predseda GK v kázaní, ktoré predniesol v sobotu 13. októbra 2018 počas výboru GK v Battle Creek, kde som bol osobne prítomný. Hovoril v ňom o pevných postojoch, ktoré by mala cirkev zaujímať v rôznych oblastiach, a za jeden z nich označil biblickú pravdu, že Trojica pozostáva z „troch božských a rovnakých osôb, ktoré sú od večnosti po večnosť“. „Sú medzi nami aj tí,“ pokračoval, „ktorí hlásajú odchýlne a zmätočné antitrinitárne herézie… Aj naši priekopníci čelili podobným názorom a vďaka Písmu a spisom Ellen G. Whiteovej boli privedení k správnemu pochopeniu.“
Ak sa predseda GK v príhovore k členom výboru dotkol prvýkrát počas svojho funkčného obdobia aj tejto témy a hovoril o „antitrinitárnej herézii“, nejde o náhodnú zmienku. Pomenúva trendy, ktoré sa týkajú cirkvi ako celku a nielen lokálne a izolované vieroučné otrasy a pnutia.
Sám som zažil v istom zbore zaujímavú skúsenosť, keď na konci úlohy sobotnej školy o Duchu Svätom jeden brat oznámil, že sa k tretej osobe Trojice nemodlí, pretože Ducha Svätého nepokladá za osobu, len za zvláštnu Božiu moc. Spomínaný brat je v zbore známy svojimi radikálnymi postojmi pri obhajobe písaných aj nepísaných zásad cirkvi predovšetkým v oblasti životného štýlu a kritizuje akékoľvek spoločné aktivity s kresťanmi z iných cirkví, vrátane účasť zástupcov cirkvi na ekumenických bohoslužbách. Na diskusiu už čas neostal, ale pretože sme držali v rukách Sionské spevníky, tak mi pri hľadaní piesne na záver sobotnej školy padol zrak na pieseň 86 „Príď k nám, Duchu Svätý“. Keď som listoval ďalej, tak nasledovali ďalšie: „Ráč prísť k nám, Duchu pravdy“ (87); „Príď Tešiteľ náš“ (88); „Príď, Duch Svätý, z výšin k nám“ (89), atď. Všetky tie piesne majú spoločné to, že sú nádhernými modlitbami k Duchu Svätému a vyjadrujú to, čomu ako cirkev veríme. Aj keď sa asi nestane, aby niekto žiadal o ich odstránenie zo spevníka, sú medzi nami jednotlivci, ktorí by tento text pri spoločnej bohoslužbe už s ostatnými nespievali.
Je to zvláštne – člen cirkvi, ktorý neuznáva jeden z kľúčových vieroučných bodov o osobe Ducha Svätého, agresívne obhajuje čistotu cirkvi proti akýmkoľvek spoločným stretávaniam a budovaniu dobrých vzťahov s ostatnými kresťanskými spoločenstvami. Majú všetky vieroučné body a z nich odvodené postoje cirkvi rovnakú dôležitosť, alebo sú niektoré viac a niektoré menej podstatné pre náš každodenný život viery? Čo je väčšia herézia – nemodliť sa k Duchu Svätému, alebo sa spoločne modliť s katolíkom či evanjelikom? Podľa tejto logiky môžeme byť dobrými adventistami, aj keď neveríme v osobu Ducha Svätého, ale mali by sme sa vyspovedať a urobiť verejné pokánie, ak sa ocitneme v katolíckom kostole.
Moji kolegovia, ktorí tu dnes vystúpia so svojimi príspevkami, sú povolanejší, aby sa témou do hĺbky zaoberali. Napriek tomu mi dovoľte predsa len sa trochu dotknúť aj domnelých príčin ako ich vidím viac z pohľadu administrátora cirkvi než teológa.
Prvú príčinu som čiastočne naznačil – tým, že nemáme jasne zadefinované vyznanie viery s hierarchickým usporiadaním vieroučných bodov, splýva nám do jedného balíčka učenie o Kristovej prirodzenosti, jeho výkupnej obeti a vzkriesení, vrátane učenia o Trojici s bodmi o životnom štýle, vrátane toho, akú hudbu smieme počúvať, či môžeme alebo nie piť čiernu kávu a čierny čaj, či chodiť do tanečnej. Sústredenosť na obhajobu typických adventistických vonkajších identifikátorov vedie k podceňovaniu a zanedbávaniu tých top kresťanských doktrín (vrátane pravdy o osobe Ducha Svätého), bez ktorých by všetko ostatné stratilo význam. (1 Kor 15,17: „Ak však Kristus nebol vzkriesený, márna je vaša viera – ešte vždy ste vo svojich hriechoch.“)
Druhou príčinou môže byť ťaženie – už či vedomé alebo podvedomé – proti prílišnému „pokresťančeniu“ cirkvi adventistov. Snaha odstrániť alebo otupiť v našej vierouke všetko, čo máme spoločné s ostatnými kresťanskými cirkvami. Jednoducho, v doktrinálnych otázkach sa od ostaných kresťanov, predovšetkým katolíkov odlíšiť natoľko, aby toho spoločného ostalo čo najmenej. Ak máme s nimi totožné vieroučné body, pokladá sa to za nebezpečné ekumenické puto.
Úsilie niektorých predstaviteľov Generálnej konferencie pripomínať historické korene adventistického hnutia na posilnenie identity môže byť samo osebe užitočné a chvályhodné. Jeho odvrátenou stránkou je, že vo ranom vieroučnom vývoji narazíme aj na obdobia doktrinálneho tápania, chaosu, nejednoznačností, protichodných názorov, výkladov, kde sa objavujú tu a tam fragmenty pravdy, ktoré cirkev ako celok zloží do uceleného a jasnejšie zadefinovaného celku až neskôr. Túto teologickú rozdrobenosť alebo neúplné zárodky pravdy pri začleňovaní tradičných kresťanských doktrín do adventistickej vierouky u našich priekopníkov využívajú niektorí na potvrdenie vlastných teórií o tom, že dnes sme sa od toho, čomu verili oni, na míle vzdialili a nie sme verní historickému odkazu našich otcov.
Možno práve preto stojí za zmienku to, čo napísal Mark Finley, podpredseda GK pre evanjelizáciu v knihe Studying Together na s. 131. Súhlasí s tým, že Trojica je spoločný doktrinálny bod medzi cirkvou adventistov a katolíckou cirkvou. Medzi ďalšie uvádza narodenie z Panny (aj keď bez jej nepoškvrneného počatia), potrebu poslušnosti Pána Boha, inšpiráciu Písma, druhý príchod Krista a dôležitosť modlitby. Na tomto mieste nemôžem nespomenúť, že ak by cirkev adventistov neverila v Trojicu, nikdy by som sa ako bývalý katolík nestal jej členom.
A napokon, vo svojej radikálnej podobe antitrinitárna herézia slúži na obhajobu mužskej vodcovskej úlohy vo vzťahu k žene, čo má dopad aj na teológiu ordinácie všeobecne, a konkrétne na odmietavé stanovisko k ordinácii žien. Spojitosť medzi vzťahmi v Trojici a mužskou vodcovskou rolou vo vzťahu k žene je naznačená aj v správe Študijnej komisie pre ordináciu (TOSC) na s. 42, kde sa uvádza, že na základe 1 Kor 11 apoštol Pavol „poukazuje na to, že vzťah Adama a Evy pred pádom do hriechu bol založený na princípe vedenia (headship/leadership position), ktorý už existoval vo vnútri Trojice. V kontexte viery Pavol chce, aby veriaci vedeli, že hlavou každého muže je Kristus, hlavou ženy je muž a hlavou Krista je Bůh (1 K11,3).“ Tento argument používa tá časť komisie, ktorá zastáva negatívne stanovisko k ordinácii žien.
Nechcem povedať, že odporcovia ordinácie v komisii boli antitrinitári, ale z kontextu možno odvodiť, že podľa ich chápania vzťahy v Trojici nie sú rovnocenné. Hlavou Trojice je Boh, Kristus je mu podriadený a dalo by sa odvodiť, že na poslednom mieste je Duch Svätý podriadený Otcovi i Synovi. Zástancovia takto chápanej Trojice sa v nej snažia nájsť prvky hierarchie, nerovnosti a subordinácie, ktoré prenášajú do fungovania ľudských vzťahov medzi muža a ženu. Od tohto hľadania nového doktrinálneho obrazu Boha je už len krok k rozbitiu Trojice a vytvoreniu vlastnej predstavy Božej prirodzenosti.
Nechceme znevážiť úprimné úsilie jednotlivcov pri prehodnocovaní vieroučných postojov, ku ktorým sa prihlásili v minulosti verejným vyznaním pred krstom. Na druhej strane sa ukazuje, že ako cirkev budeme čeliť spochybňovaniu podstaty Trojice a nie sme automaticky imúnni voči vplyvom falošného chápania trojice ako na to poukazuje kniha Zjavenie Jána, keď naznačuje, že v eschatologickej perspektíve sa objavia napodobeniny pravého obrazu Boha. Jednou z úloh cirkvi je jasne sa vymedziť voči falošným teóriám a náukám, vrátane antitrinitárnej herézie. Aj preto sme sa dnes stretli. Nie sme tu preto, aby sme viedli alebo sledovali teologickú dišputáciu medzi zástancami a odporcami pravdy o osobe Ducha Svätého. Sme tu preto, aby sme ukázali ešte zreteľnejšie, čomu a prečo ako cirkev veríme. Dotýkame sa jedného z najväčších tajomstiev Božej prirodzenosti a naše hľadanie odpovede na otázku „Kto je Duch Svätý“ by nemalo byť len technickým alebo argumentačným rozborom Božej podstaty. O tajomstve Trojice by sme sa vždy mali vyjadrovať s najväčšou úctou a pokorou. Veľmi by som si prial, aby to platilo aj pre naše dnešné spoločné premýšľanie a diskusiu.
Mikuláš Pavlík