Hľadanie adventistickej identity – kto sme?
Čo znamená byť adventistom siedmeho dňa dnes? V poslednom čase medzi členmi aj kazateľmi rastie záujem o hľadanie odpovede na túto otázku. Tvoria identitu cirkvi viac jej štruktúry, vieroučný systém, zásady, prorocké poslanie alebo verné nasledovanie Krista? Kto určuje hranice primeranej vieroučnej rozmanitosti? Nie je hľadanie identity len výrazom krízy sebapochopenia a stagnácie rastu cirkvi? Alebo ide o prirodzený proces, ktorým sa snažíme nanovo interpretovať jej poslanie a smerovanie v dynamicky sa meniacej spoločnosti?
Ako nás vníma okolie
Keď som pred vyše tridsiatimi rokmi nastúpil na civilnú službu v domove sociálnych služieb v rodnom meste, privítali ma ako velí tradícia pohárikom: „Nepijem.“ S bravčovou pečienkou na obed to bolo podobné: „Nejem.“ Na nástenke visel rozpis služieb na najbližší týždeň: „V sobotu neprídem.“
Nepijem, nejem, neprídem – tri odmietnutia, tri „nie“, ktorými som sa v prvý deň zapísal v novom kolektíve a nechtiac, pod tlakom okolností vyjavil svetu, kto som.
Identita inakosti a odlišnosti za týchto okolností nie je príjemná. Trvalo určitý čas, než kolegovia pochopili, čo sa za „zákazmi“ skrýva. Identita podivínov a sektárov sa často núka ako prvý dojem, aký si okolie o adventistoch vytvára. Koľkí z nás už podobnú situáciu zažili len na základe toho, že berú vážne zásady, ktoré cirkev predovšetkým v oblasti životného štýlu prijala. Hodnotenie okolia často ovplyvniť nedokážeme. Určite však nie sme popierači radostí života, propagátori asketizmu ani aktivisti v boji za voľné víkendy.
Korene vieroučnej identity (minulosť nemožno poprieť)
Sebapochopenie cirkvi adventistov je hlboko zakorenené v prorockom očakávaní Kristovho príchodu, ktoré spustilo milleritské hnutie. Sklamanie z nenaplnených očakávaní viedlo prívržencov hnutia k hľadaniu novej identity zakotvenej v doktrínach o svätyni, sobote, stave človeka po smrti, druhom príchode a dare proroctva. Novo sa rodiace hnutie tak získalo silné zjednocujúce povedomie odlišnosti a poslanie „varovať svet“ založené na apokalyptike knihy Zjavenie. Dôsledkom bolo, že adventisti prenechali privádzanie ľudí ku Kristovi misionárom iných cirkví, aby ich potom mohli oboznámiť s posledným varovným posolstvom. Pozostatky tohto rozdvojenia identity sa ukazujú aj dnes vo výrokoch typu: o láske a milosti nech kážu iné cirkvi, my kážeme trojanjelské posolstvo a proroctvá. Do popredia sa tlačí silná historická prorocká a vieroučná skúsenosť, ktorá núti odpovedať na otázku: Je adventistická identita určovaná vieroučným systémom alebo vzťahom viery k Bohu, inými slovami nasledovaním Krista?
Kristus – naša identita
Nasledovné tri body oficiálne zhrnujú, čo je hlavným poslaním cirkvi adventistov:
- Získavať učeníkov a nasledovníkov Ježiša Krista
- Hlásať večné evanjelium v kontexte trojanjelského posolstva
- Pripravovať ľudí na druhý príchod
Výrazný kristocentrický a biblický rozmer poslania cirkvi je umocnený metódou, ako sa zaväzujeme prinášať toto svedectvo: „Vedení Písmom a Duchom Svätým adventisti siedmeho dňa konajú túto misiu cez život, komunikáciu, učeníctvo, učenie, uzdravovanie a službu, ktoré sú vo všetkom podobné Kristovi.“ (Pracovné predpisy Generálnej konferencie)
Kristus na prvom mieste (alebo Kristus – cesta života, ako to vyjadrili priekopníci) je naša najdôležitejšia identita. Obrátenie a nasledovanie Krista, byť jeho učeníkom a viesť k učeníctvu druhých – to je podstata toho, kto ako adventisti sme. Podľa citovaného oficiálneho dokumentu povrchný vonkajší dojem, či identifikačné znaky vyplývajúce z adventistických vieroučných špecifík, nemôžu byť tým najdôležitejším, čo tvorí identitu cirkvi. Identita je viac než zrozumiteľne zadefinovaný vieroučný systém, či dodržiavané zásady. Zahrnuje skúsenosť obrátenia a každodenné nasledovanie Krista. Je vzťahová, hľadá hlbší význam a dotýka sa celej bytosti.
Adventistom bez Krista?
Dôraz na cirkevnú identitu sprevádzaný racionálnym pritakaním až obdivom k doktrinálnemu systému a jeho etickým požiadavkám môže vyústiť do krstu a členstva v cirkvi, no bez skúsenosti obrátenia, hlbšieho pochopenia zmyslu evanjelia a osobného nasledovania Krista ide o formálne rozhodnutie. „Bol som adventista, ale nie kresťan,“ zveril sa mi pred časom dlhoročný kolega. „Skutočné obrátenie som prežil až dlhé roky po krste.“
Príslušnosť k cirkvi bez príslušnosti ku Kristovi je, zdá sa, možná. Nedá sa vždy rozpoznať, pretože sa automaticky predpokladá, že krst znamená nielen „vyzliecť starého človeka“, ale zároveň „obliecť si Krista“. Skúsenosť však ukazuje, že v mnohých prípadoch si krstenec neoblieka ani tak Krista, ako cirkevný habit. Zvestný dôraz na doktrinálnu identitu spojenú so špecifickými vieroučnými bodmi, ktorá sa meria zmenami životného štýlu, môže byť pre časť konvertitov príťažlivejšia než ďalšie oveľa dôležitejšie požiadavky evanjelia. Ak adventistický historik George Knight varuje pred „vyklieštením adventizmu“, je namieste upozorniť aj na nebezpečenstvo vyklieštenia evanjelia. Adventistická identita nesmie zatieniť a už vôbec nie vytesniť identitu kresťanskú.
Ján Krstiteľ ako biblický model identity čakateľov
Predchodca a ohlasovateľ Mesiášovho príchodu sa stal pre našich priekopníkov symbolom zvestovateľa, s ktorého posolstvom a poslaním sa stotožnili. Ako Ján Krstiteľ pripravoval svet na prvý príchod Ježiša Krista, adventisti pripravujú svet na jeho druhý príchod. Aj preto je zaujímavé, ako Ján odpovedal na priamu otázku po identite: „Kto si?“, ktorú mu položili Židia z Jeruzalema. (Ján 1,19) „Nie som Mesiáš, nie som Elijáš, nie som prorok,“ odpovedal. „Som hlas volajúceho na púšti a pripravujem cestu Pánovi (odkaz na Krista), stojí medzi vami ten, ktorého nepoznáte (odkaz na Krista), ten, ktorý prichádza po mne (odkaz na Krista), nie som hoden rozviazať mu remienok na sandáli (odkaz na Krista).“ (Ján 1,20-28) Keď na druhý deň videl ako Ježiš k nemu prichádza, povedal: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.“ (odkaz na Krista) Prorocká a zvestná identita Jána Krstiteľa je odvodená od identity Ježiša Krista. Kto si? Som ten, kto vyzdvihuje a poukazuje na Krista. Prorocká a zvestná identita cirkvi adventistov – ak sa stále považujeme za novodobé krstiteľské hnutie – musí byť rovnako sústredená na vyvyšovanie Krista, na Baránka, ktorý sníma hriechy sveta.
V šľapajách veľkého Lekára, alebo veľkého Proroka?
Väčšinou je nám blízky ten typ adventizmu, v ktorom sme vyrastali, alebo do ktorého sme sa pokrstili. Ako je každý človek unikátnym dielikom Božieho obrazu, aj cirkev má mnoho podôb. Hoci chceme žiť len tú vlastnú, je dobré vnímať rôznorodosť adventistického spoločenstva viery. V jeho dejinách vystupujú do popredia dva typy identít – apokalyptická (cirkev ako prorok) a uzdravujúca (cirkev ako lekár). U niektorých sa navzájom vylučujú. Apokalyptická cirkev nemá záujem uzdravovať, pretože svet sa už čoskoro pominie, a tak sa pýta, prečo sa starať o životné prostredie, keď aj tak všetko zhorí? Kristus kázal príchod Božieho kráľovstva, ale aj uzdravoval. Nebol sústredený len na apokalyptické kráľovstvo, ale na to, čo sa deje dnes, tu a teraz. Zaujímali ho ľudia a svet, v ktorom sa pohyboval. Staral sa a uzdravoval. Konal poslanie veľkého Lekára.
Generálna konferencia plánuje rozdať po celom svete miliardu kníh Ellen Whiteovej „Veľký spor vekov“. Ide o publikáciu s apokalyptickým obsahom, ktorá opisuje veľké náboženské hnutia dejín. Spomenutá autorka však napísala aj knihu „Ministry of Healing“ o Kristovej službe uzdravovania, ktorú poznáme pod starším názvom „Ve šlépějích velkého Lékaře“ . Dve knihy zdôrazňujúce dve odlišné identity. Vo vnútri adventistického hnutia ide o trvalé napätie. Potrebujeme viac teologický inštitút, alebo ADRU? Rastúcu krivku rozvodovosti budeme používať ako jedno zo znamení doby konca, alebo zorganizujeme seminár na pomoc tým, ktorí touto neľahkou životnou skúsenosťou prešli bez ohľadu na to, či ide o „vinnú“ alebo „nevinnú“ stranu? Apokalyptická identita zdôrazňuje úlohu Božieho ľudu, ktorý bude na konci verný v zachovávaní prikázaní. Na zvyšok sveta sa nedíva priaznivo, pretože je to potenciálny prenasledovateľ ostatku. Identita vychádzajúca z uzdravovateľskej služby nerobí medzi ľuďmi a ich náboženským presvedčením rozdiel, pretože sme všetci Božie deti. Jednou z najväčších výziev cirkvi je naučiť sa žiť s oboma výraznými identitami, ktoré na jednej strane potrhávajú jej rozmanitosť a pestrosť, na druhej vytvárajú potenciál rozdelenia. Nebojme sa napätia, ktoré medzi nimi existuje.
Nomen omen – názov ako znamenie napätia
Adventisti siedmeho dňa – aj historické označenie cirkvi skrýva rozdvojenú identitu. Siedmy deň (sobota) nás viaže na prítomnosť, zakotvuje do dejinného pohybu v čase. Cez opakujúcu sa chronológiu sedemdňového týždenného cyklu sa prenášame aj do minulosti k stvoriteľskému začiatku a zároveň žijeme v prítomnej každodennosti. Slovo „adventisti“, naopak, upozorňuje na niečo, čo len príde, čo sa nedá presne časovo ohraničiť číslovkou sedem. Prenáša nás do budúcnosti, o ktorej nevieme, ako je blízka či vzdialená.
Siedmy deň nás viaže k tejto zemi, k životu so všetkým, čo prináša. Dočasne prerušuje ľudské pachtenie a sústredenie na ľudský výkon. Je spojený s výzvou „šesť dní budeš pracovať“. Má význam len v spojení s predchádzajúcimi pracovnými povinnosťami a starostlivosťou o živobytie. Sobota nás nevytrháva z pozemskosti, len ju na jeden deň utlmuje. Slovo „adventista“ nás naopak prenáša do iného sveta, do sveta, ktorý nevidíme, ale veríme, že existuje. Od prvej biblickej knihy (sobota) až po poslednú (advent) je v celom Písme prítomný tento zápas dvoch zvestných identít. V tejto rozdvojenej časovej a priestorovej identite sa učíme žiť a slúžiť aj my ako členovia spoločenstva s názvom nie vždy zrozumiteľným pre sekulárneho človeka, ktorý však nesie hlboký existenciálny (sobota) aj eschatologický (advent) význam. Nemusíme meniť názov cirkvi, stačí mu lepšie porozumieť. Kto sme, vyjadruje viac než si myslíme.
Identita určuje misiu
Identita ovplyvňuje motiváciu k misii, zároveň sa však môže stať jej prekážkou. Kto sme, má dôsledky na to, aký spôsobom misijne pracujeme, ako sa o vieru delíme. Doktrinálne chápaná identita adventistov vyjadrovaná terminológiou 19. storočia môže v mysli moderného človeka 21. storočia vyvolávať určité rozpaky až odmietnutie. Ak sme v pohľade na cirkev a svet zaspali v minulých storočiach a trpíme vnútornou neistotou kto sme, máme väčšinou tendenciu vytvárať ostré bariéry založené na špecifických štandardoch morálky a životného štýlu. Autenticita obrátenia je potom postavená na dodržiavaní určitých teologických, etických a často aj na kultúrnych štandardov viac než na hlbších požiadavkách evanjelia kladených na Kristovho učeníka. Točíme sa v bludnom kruhu a míňame cieľ, pretože – parafrázujúc výrok istého vedca o politických inštitúciách – ako cirkev 19. storočia ponúkame riešenia 20. storočia na problémy 21. storočia.Autentická a vzťahová identita adventistu a zároveň Kristovho nasledovníka, ktorá vidí misiu v prvom rade ako zdieľanie autentickej a živej spirituálnej skúsenosti učeníctva, je jediným riešením, ako osloviť „neosloviteľných“. V opačnom prípade sa zmysluplnosť cirkvi stráca. Jedinou cestou k Bohu je pochopenie jeho nepodmienečnej lásky a cestou do spoločenstva viery nepodmienečné priateľstvo jeho členov. Identita Kristovho učeníka vytvára v živote druhých ľudí identitu osobnej hodnoty, jedinečnosti a nasledovania, ktorá vychádza zvnútra a zasahuje vnútro.
Poďme náročnejšou cestou
Jedna zo zakladateliek adventistického hnutia Ellen Whiteová napísala, že adventisti by mali „predčiť všetkých kresťanov vo vyvyšovaní Krista uprostred sveta“. Mám za to, že tým vyslovila želanie, ktoré znie aj po 150 rokoch rovnako aktuálne. Cesta, ktorou sa uberala naša cirkev v minulosti ukazuje, že dôraz na vieroučné odlišnosti a zjednodušené prorocké aktualizácie často paradoxne odvádzali pozornosť od Ježiša a evanjelia k vyvyšovaniu zásad a vonkajšej inakosti. Aj Kristovi učeníci skĺzavali k podobnému povrchnému chápaniu identity, napríklad keď sa dohadovali, kto raz bude najväčší v Božom kráľovstve. Slovami „vy musíte byť iní“ (Luk 22,26) ich Majster nabádal k vykročeniu na oveľa náročnejšiu cestu pochopenia poslania jeho nasledovníkov. Vyzýval predovšetkým k aktívnej službe bez zneužívania duchovnej moci a postavenia, ktoré nie sú založená na pocite nadradenosti voči druhým. Vyjadriť identitu tým, čomu neveríme a čo nerobíme, voči čomu sa vymedzujeme a v čom sme navonok odlišní, je len čiastočná a veľmi zjednodušená odpoveď na otázku po tom, čo nás charakterizuje. Hľadať nepriateľov a vypočítavať hrozby tradične chápanej identity nestačí a napokon stačiť nikdy nemôže. Oveľa náročnejšie, na prvý pohľad menej viditeľné, ale o to prínosnejšie, je zamerať sa na aktívny a pozitívny postoj k životu, k spoločnosti a k službe druhým. Ak už chceme niečomu povedať „nie“, vyberme si napríklad sociálnu nespravodlivosť, zneužívanie slabších, rasové predsudky, xenofóbiu, znečisťovanie prírody, konzumerizmus a ďalšie neduhy, ktoré si zaslúžia prorockú kritiku. Dynamické zmeny spoločnosti a doby, v ktorej žijeme, nie sú dôvodom k hlasnej a kŕčovitej obrane „starých hodnôt“, ale novou príležitosťou k prehĺbeniu viery, lásky a nádeje cirkvi „uprostred sveta“.
Mikuláš Pavlík