Pri čítaní Skutkov je na prvý pohľad zjavné, aký misijný prístup Lukáš uprednostňuje. Len čo sa jeho rozprávanie dostane k príbehu o Saulovom (Pavlovom) obrátení, zvestovateľská aktivita tejto mimoriadnej osobnosti ovládne celý zvyšok knihy. Apoštol Pavel prekračuje nielen hranice krajín a kontinentov, ale aj náboženské a teologické bariéry a predsudky.
Nemožno poprieť, že v prvotnej cirkvi existujú dve základne novo sa rodiacej cirkvi – Jeruzalem a Antiochia – a že predstavy o metódach evanjelizačnej práce a cieľovej skupine sa na oboch miestach výrazne líšia. Jeruzalem je skôr konzervatívnejšie prostredie so snahou koncentrovať zvestovateľské úsilie na židovskú komunitu a smerovať skôr k citlivému prepojeniu Kristovho posolstva o Božom kráľovstve so starozákonným mojžišovským zákonom. Antiochia – mesto v Sýrii – zažíva nebývalý záujem pohanov o Kristovo evanjelium. Vyvoláva to zásadnú otázku: Musia sa pohania stať najprv Židmi, aby mohli byť kresťanmi? A ešte konkrétnejšie – musia podstúpiť obriezku a dodržiavať predpisy mojžišovského zákona? Apoštola Petra nenapadne ani chvíľu pochybovať, že nikto sa nemôže stať Kristovým nasledovníkom bez napojenia na líniu Božieho ľudu reprezentovaného príslušnosťou k židovskému národu. Preto je opatrný, lavíruje medzi dvoma stranami. Pavel ho preto verejne pokarhá za pokrytectvo. (Gal 2,11) Nedivím sa Petrovi, pretože jeho najbližší spolupracovníci v Jeruzaleme (predovšetkým Jakub) ho budú viesť k zodpovednosti za prekročenie tradičných židovských postojov a predpisov, ktoré určujú vzťah a hranice voči „neobrezaným“. Pavel má od začiatku jasno – záchrane v Kristovi nesmú stáť nijaké prekážky – etnické a dokonca ani náboženské.
Apoštol Peter precitol cez videnie o nečistých zvieratách. Bolo to ďalšie v rade zlomových obrátení v jeho živote. („A ty, Peter, až sa obrátiš…“ povedal mu Kristus.) Do Kornéliovho domu vstupuje so šiestimi bratmi (akoby dvaja svedkovia nestačili). Je to obrátenie k otvorenejšej misii. V ňom ho Boh zbavuje strachu z pohanov, z ľudí, ktorí verili inak ako on, ktorí nespĺňali predstavy o ideálnom objekte evanjelizačnej činnosti, ale aj ideálnom členovi cirkvi. Oslobodzuje ho od strachu z inoveriacich, od presvedčenia, že Božie dary sú určené len vyvolenej inštitucionalizovanej skupine veriacich či cirkvi. A Petra presvedčilo to, že Duch Svätý rozdával plným priehrštím svoje dary (konkrétne dar jazykov) aj iným veriacim než apoštolom (a Židom) na Letnice.
Potrebujeme občas takto precitnúť. Vidieť, že Pán Boh plným priehrštím dáva dary aj členom iných cirkví a iných spoločenstiev. Namiesto závisti bratia v Jeruzaleme velebili Boha na tešili sa, že aj pohania majú účasť na novom živote v Kristovi. Možno by bolo aj v našich radoch menej nepriateľstva a podozrievavosti voči iným kresťanským spoločenstvám a cirkvám, keby sme popremýšľali aj nad týmto príbehom o Petrovom obrátení. Všetci ho potrebujeme prežiť… A začalo sa tak nenápadne – modlitbou. (Sk 11,4)